BLOGY: O slobode a peniazoch

Bo­lo to cel­kom na za­čiat­ku práz­dnin. Z ni­čo­ho nič mi za­vo­la­li z fir­my HP, že ma­jú pre mňa na po­ži­ča­nie na tri dni ka­ra­van. Bo­la to for­ma pro­pa­gá­cie ich no­te­boo­kov a tla­čiar­ní a ja som súh­la­sil. Priz­ná­vam sa, že to bol od­dáv­na môj sen, vždy som na ta­ké luxus­nej­šie a po­hodl­né ka­ra­va­ny poz­rel ako na zá­zrak a sna­žil sa na­zí­zať do ich vnút­ra. Ka­ra­van to­tiž spá­ja voľ­nosť a slo­bo­du s po­hod­lím. Ne­pot­re­bu­je­te dop­re­du ob­jed­ná­vať ho­tel ale­bo lie­tad­lo, bu­de­te tam, kam do­ra­zí­te, a keď sa vám pres­ta­ne pá­čiť, od­íde­te. Na roz­diel od sta­nu jed­no­du­cho za­sta­ne­te, kde chce­te, a je vy­ma­ľo­va­né. Ak ste v kem­pin­gu, pri­po­jí­te vo­du, elek­tri­nu a ste ako vo svo­jej obý­vač­ke. Pred­pok­la­dom je to, že ide o dob­re vy­ba­ve­ný ka­ra­van, čo bo­lo v tom­to prí­pa­de spl­ne­né vr­cho­va­to. Bo­la tu spr­cha, WC, po­hodl­né pos­te­le i se­de­nie. Ta­kis­to vy­ku­ro­va­nie a vet­ra­nie, ply­no­vý va­rič, chlad­nič­ka a mraz­nič­ka. A mal som k to­mu aj mul­ti­me­diál­ny no­te­book.

S ka­ra­va­nom sme sa s man­žel­kou vy­bra­li do Já­no­ší­ko­vých di­er, kde sme tiež už dáv­nej­šie plá­no­va­li vý­let. No zla­diť na­še ča­so­vé mož­nos­ti v stre­de týž­dňa ne­bo­lo jed­no­du­ché a na­ko­niec z to­ho vy­šlo je­den a pol dňa. Noc sme tak pre­ži­li v kem­pin­gu Niž­né Ka­men­ce a tu ma­li všet­ko vrá­ta­ne Wi-Fi až do ka­ra­va­nu. Na po­ča­sie sme ako oby­čaj­ne ne­ma­li šťas­tie, te­da viac pr­ša­lo, ako bo­lo pek­ne. Na­priek to­mu sme preš­li Dol­né, No­vé aj Hor­né di­ery a kon­šta­tu­jem, že Slo­ven­sko je fakt úžas­né. Já­no­ší­ko­ve di­ery sú zre­konštruo­va­né, sú tam no­vé reb­rí­ky aj re­ťa­ze. Mys­lím, že je tu do­kon­ca kraj­šie ako v Slo­ven­skom ra­ji. Všet­ko bo­lo su­per až do chví­le, keď za­ča­lo nao­zaj pr­šať, dos­lo­va liať. Bo­lo to pri na­šom zos­tu­pe z naj­vyš­šie­ho mies­ta vý­le­tu. Až s vo­dou za kr­kom prí­de­te na to, že tie ska­ly sú kl­zké ako ľad, ste za­bla­te­ní prak­tic­ky vša­de a tých re­ťa­zí a iných po­mô­cok pre tu­ris­tov by moh­lo byť aj ove­ľa viac J. Ma­lo to však vý­ho­du v tom, že na reb­rí­koch v tom­to po­ča­sí tak­mer nik­to ne­bol, ne­bo­lo tre­ba na ni­ko­ho vy­čká­vať. Keď sme zos­tú­pi­li už tak­mer do­le k za­čiat­ku tra­sy k ho­te­lu Di­ery, stret­li sme ro­din­ku s dvo­ma deť­mi, kto­rá pos­tu­po­va­la sme­rom ho­re. Ho­vo­ri­li po čes­ky ako väč­ši­na tu­ris­tov v tej­to ob­las­ti, inak som mal do­jem, že sme tu bo­li je­di­ní Slo­vá­ci. Na no­hách ma­li úpl­ne oby­čaj­né to­pán­ky, nev­hod­né na tu­ris­ti­ku toh­to ty­pu. S dvo­ma ma­lý­mi deť­mi bol jas­ný nez­my­sel ísť ho­re v le­ja­ku, ale na za­čiat­ku tra­sy bo­li ce­lí vy­smia­ti. Ve­rím, že sa im nič nes­ta­lo, az­da dos­ta­li ro­zum a vrá­ti­li sa. Dosť som roz­mýš­ľal nad tým, aké ná­roč­né tam bo­lo umies­tniť tie ce­lom pr­vé reb­rí­ky, a to pria­mo nad vo­do­pád­mi. A či ten Já­no­šík tu nao­zaj ve­del ska­ly pres­ka­ko­vať, le­bo bez reb­rí­kov sa mi to zda­lo tech­nic­ky ne­mož­né. His­tó­ria však bý­va mi­losr­dná... :-)

Ka­ra­van sme ne­cha­li na par­ko­vis­ku pred ho­te­lom. Tu už ne­bo­la žiad­na elek­tric­ká zá­suv­ka ani zdroj vo­dy, ale ka­ra­van bol do is­té­ho ča­su auto­nóm­ny. Vy­hria­li sme si tak pries­tor z aku­mu­lá­to­ra, nie­čo po­moh­la aj mar­hu­ľo­vi­ca v kom­bi­ná­cii s ho­rú­cim ča­jom a bo­lo vlas­tne veľ­mi prí­jem­né sle­do­vať a po­čú­vať bub­nu­jú­ci dážď z pos­te­le cez ok­no. Cel­ko­vo to bo­lo aj s tým ška­re­dým po­ča­sím su­per.

Tri týž­dne na to priš­la sprá­va o prí­rod­nej ka­la­mi­te v Ter­cho­vej a Vrát­nej. Ter­cho­vá ma vte­dy prek­va­pi­la svo­jím ve­čer­ným ži­vo­tom. Obec bo­la vy­svie­te­ná sko­ro ako v Las Ve­gas, vša­de na pr­vý poh­ľad po­ria­dok a čis­to. S ne­vô­ľou som si po­tom po­ze­ral inter­ne­to­vé fot­ky po ka­la­mi­te a ne­bo­lo mi z to­ho vô­bec dob­re. Hria­lo ma len to, že aj ja som az­da tro­chu po­mo­hol v tom, aby sa naz­bie­ra­li pe­nia­ze na ob­no­vu škôd. A hneď to vy­svet­lím.

Eš­te v mi­nu­lom ro­ku ma os­lo­vi­lo mi­nis­ter­stvo ob­ra­ny (MO), že plá­nu­je na­ku­po­vať vý­poč­to­vú tech­ni­ku. Ja som naj­čas­tej­šie pri štát­nych ná­ku­poch v po­do­be več­né­ho kri­ti­ka, kto­ré­ho os­lo­vu­jú iné mé­diá, a oby­čaj­ne je to veľ­mi šťav­na­tá té­ma. Párkrát sa už sta­lo, že v za­da­ní bol dop­re­du vy­bra­ný „správ­ny" ví­ťaz, le­bo nik­to iný ne­mal prá­ve ta­kú kom­bi­ná­ciu pa­ra­met­rov, aká sa z nez­ná­me­ho dô­vo­du po­ža­do­va­la. To­to však bo­lo pr­výk­rát, keď to niek­to na mi­nis­ter­stve chy­til za správ­ny ko­niec a nao­zaj chcel s ná­ku­pom od­bor­ne po­ra­diť. A to eš­te v ča­se, keď nič ne­bo­lo roz­hod­nu­té a všet­ko sa da­lo me­niť. Ne­mô­žem veľ­mi za­chá­dzať do de­tai­lov, ale po­vedz­me, že sa na­ku­po­val na slo­ven­ské po­me­ry mi­mo­riad­ne za­ují­ma­vý po­čet des­kto­pov a no­te­boo­kov + mo­ni­to­rov. Pô­vod­ný návrh od MO ne­bol vô­bec zlý, no pár ve­cí ako­si neh­ra­lo a na to som upo­zor­nil.

Je jas­né, že ta­kú­to otáz­ku si po­lo­ží­te, a pre­to na ňu bu­dem hneď od­po­ve­dať - za svo­ju čin­nosť som ne­žia­dal žiad­ne fi­nan­čné či iné pros­tried­ky a ani mi nič ne­bo­lo po­nú­ka­né. Ak to mám po­ve­dať pop­rav­de, stra­til som s tým dosť ča­su, ale v ko­neč­nom dôs­led­ku som to uro­bil rád. Po­čas vý­be­ro­vé­ho ko­na­nia som sa stal „neh­la­su­jú­cim čle­nom ko­mi­sie" a bol som tak aj pri sku­toč­nej elek­tro­nic­kej auk­cii, pri kto­rej do­dá­va­te­lia pos­tup­ne zni­žo­va­li po­ža­do­va­né ce­ny cel­ko­vej do­dáv­ky. No, zrej­me som sa do­te­raz mý­lil v tom, za čo sa dá kú­piť po­čí­tač ale­bo no­te­book, resp. pri tých­to poč­toch sa to evi­den­tne po­čí­ta ne­ja­ko inak. Po­nú­ka­né ce­ny le­te­li do­le o vý­znam­né su­my hlav­ne zo za­čiat­ku, nes­kôr sa to hý­ba­lo už len v mi­ni­mál­ne mož­ných roz­die­loch. Ce­lá elek­tro­nic­ká auk­cia tr­va­la mož­no dve ho­di­ny. Op­ro­ti pria­me­mu za­da­niu toh­to ná­ku­pu vy­bra­nej fir­me sa elek­tro­nic­kou auk­ciou po­da­ri­lo štá­tu (te­da nám) ušet­riť su­mu, kto­rá ma­la šesť núl a ne­za­čí­na­la sa jed­not­kou. Pri­ro­dze­ne v eurách. Nie som naiv­ný, ur­či­te si nep­ris­vo­ju­jem zá­slu­hy na tej­to ús­po­re. Len ho­vo­rím, že som bol pri tom a vi­del som to všet­ko z tej dru­hej stra­ny. A v tom­to prí­pa­de mô­žem vy­hlá­siť, že to­to bol úpl­ne čis­tý ob­chod. Keď pre­bie­ha­li ro­ko­va­nia za mo­jej účas­ti, ani na je­di­nom mies­te nik­to ne­navr­hol, že lep­šie by bo­lo, ke­by to dos­ta­la Tá­to fir­ma, prí­pad­ne že chce­me prá­ve Tú­to znač­ku po­čí­ta­čov. Nie, bo­lo to o ce­ne, pa­ra­met­roch a schop­nos­ti spl­niť do­dáv­ku v kon­krét­nom ča­se. Do­dá­va­te­lia tak moh­li hrať úpl­ne ot­vo­re­nú hru. Pre­to viem, že štát bu­de mať mi­ni­mál­ne tú­to re­zer­vu na ob­no­vu škôd, aj keď je to skôr len o nie­čo väč­šia kvap­ka v mo­ri, ale pred­sa. A bu­dem rád, keď sa niek­to­ré ďal­šie mi­nis­ter­stvo pri väč­šom ná­ku­pe ob­rá­ti po­koj­ne aj na iné­ho člo­ve­ka v prís­luš­nej bran­ži a tie­to ob­cho­dy bu­dú cel­kom tran­spa­ren­tné. Na­ko­niec na tom to­tiž ušet­rí­me všet­ci.

Pra­jem vám prí­jem­né čí­ta­nie augus­to­vé­ho vy­da­nia PC RE­VUE.




Ohodnoťte článok:
   
 

Ondrej Macko

Som šéfredaktorom PC REVUE od roku 2005. Ako novinár pracujem od roku 1990, aktuálne sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a videoreportáží.


telefon: 02/4342 0956
email: omacko@pcrevue.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: Čo je doma, to sa počíta...
Uf, toto bola riadna výstava CES, plná nových produktov, služieb, rôznych stretnutí a nakrúcaní. Až teraz som si vlastne uvedomil, že na Slovensku som na sviatok Troch kráľov nebol už posledných 9 rokov.  .. viac »
04.02.2015
 
BLOGY: Robte veci so srdcom
Je po dovolenkách a máme tu september. Verím, že ste si dobre oddýchli, ako sa to počas týchto prázdnin podarilo mne... viac »
18.09.2014
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter