BLOGY: Dovolenka a internet

Práz­dni­ny má­me za se­bou a ur­či­te má­te pek­né spo­mien­ky na do­vo­len­ku. Ja som bol ten­to­raz na Sar­dí­nii a po­koj­ne by som si tú­to des­ti­ná­ciu vy­bral eš­te raz. To sa mi oby­čaj­ne nes­tá­va, bež­ne mám to­tiž po troch dňoch nič­ne­ro­be­nia syn­dróm, že nie­čo nie je v po­riad­ku.

Te­raz to bo­la zho­da via­ce­rých okol­nos­tí, dô­le­ži­té ur­či­te bo­lo aj to, že na ho­te­lo­vej re­cep­cii bol pou­ži­teľ­ne rých­ly inter­net. Ďalej tu bo­la vy­ni­ka­jú­ca stra­va, na roz­diel od se­ver­nej­šie pos­ta­ve­né­ho Slo­ven­ska pri­ja­teľ­né tep­lo­ty oko­lo 30 °C a po­hodl­ná iz­ba. V sku­toč­nos­ti som tak do­vo­len­ko­val kaž­dý deň od pol­no­ci do zhru­ba 21. ho­di­ny ve­čer, keď som sa pri­po­jil na inter­net a vy­ba­vil neod­klad­né re­dak­čné ve­ci. Viem, že ten­to re­žim nie je ten správ­ny a zdra­vý od­dych pre te­lo, ale vrá­tiť sa po týž­dni do prá­ce a za­čať sa preh­rý­zať zhru­ba ti­síc­kou ne­vy­ba­ve­ných mai­lov mi je dosť pro­ti srs­ti. Pri­tom som na do­vo­len­ku od­chá­dzal s ma­lou du­šič­kou.

Mo­ja ko­le­gy­ňa Xénia pred­tým do­vo­len­ko­va­la v kon­ti­nen­tál­nom Ta­lian­sku, a keď priš­la do­mov, po­ve­da­la mi: „Ta­lia­ni ne­ve­dia, čo je to vy­so­ko­rý­chlost­ný inter­net, ma­jú na všet­ko čas." Ma­la to­tiž ho­tel, kto­rý by sa na­mies­to ozna­če­nia free Wi-Fi dal skôr po­me­no­vať ako Wi-Fi free - jed­no­du­cho sme na do­vo­len­ke a tu sa nep­ra­cu­je. Mal som pre­to prip­ra­ve­ný zá­lož­ný plán, že si kú­pim do­má­cu ta­lian­sku SIM kar­tu, aj som si pres­ne vy­bral kto­rú, iba­že v le­to­vis­kách na Sar­dí­nii ako­si tých za­stú­pe­ní te­le­ko­mu­ni­kač­ných spo­loč­nos­tí ve­ľa ne­bo­lo. Inter­net však u mňa ne­bol prob­lém, ho­ci len v blíz­kos­ti re­cep­cie. Tam som bol kaž­do­ve­čer­ným hos­ťom.

Aj Sar­dí­nia ži­je dnes fa­kul­ta­tív­ny­mi vý­let­mi, kto­ré sú čas­to pred­ra­že­né a tre­ba skôr oča­ká­vať, že po slo­ven­sky či čes­ky ho­vo­ria­ci sprie­vod­ca bu­de to­ho ve­dieť me­nej, ako je bež­ne uve­de­né v tu­ris­tic­kých kniž­kách o prís­luš­nej kra­ji­ne, prí­pad­ne si náj­de­te na webo­vých strán­kach. Naj­rad­šej te­da spoz­ná­va­me kra­ji­nu na vlas­tnú päsť, za­sta­ví­me sa tam, kde sa nám chce a ako dl­ho sa nám chce. V dru­hej po­lo­vi­ci do­vo­len­ky mi už má­ča­nia sa v ho­te­lo­vom ba­zé­ne a mo­ri sta­či­lo a po­ži­ča­li sme si auto.

Sar­dí­nia pat­rí aj sr­dcom k Ta­lian­sku a po­riad­ne sa tu pre­ja­vu­je ta­lian­sky spô­sob ži­vo­ta - na všet­ko je nao­zaj dos­ta­tok ča­su a všet­ko sa (mož­no) vy­ba­ví sa­mo. Na­mies­to sľu­bo­va­né­ho piat­ka sme te­da auto dos­ta­li až v so­bo­tu, aj to som tak­mer ho­di­nu ča­kal, kým sa niek­to do stán­ku s po­ži­čov­ňou áut dos­ta­ví. Ale ne­ja­ko mi to nep­re­ká­ža­lo, ho­ci ino­ke­dy by som už ur­či­te te­le­fo­no­val ma­ji­te­ľo­vi a žia­dal okam­ži­té ot­vo­re­nie. V rám­ci all-in­clu­si­ve prog­ra­mu som si na­mies­to to­ho dal v ho­te­li pra­vé ta­lian­ske es­pre­so a dvak­rát ná­poj, kto­rý v ta­moj­šom bu­fe­te hr­do na­zý­va­li Spri­te. Nek­lam­ný to znak, že som si nao­zaj uve­do­mil, že som na do­vo­len­ke.

Keď­že som už ce­lú kra­ji­nu tro­chu poz­nal z inter­ne­tu, vy­da­li sme sa autom zo se­ve­ru na juh a nao­zaj naš­li krás­ne čas­ti, kto­ré eš­te tu­ris­ti neo­ku­pu­jú tak ako v Chor­vát­sku ale­bo Tu­rec­ku. V ma­lom prís­tav­nom mes­teč­ku Ar­ba­tax sme ob­ja­vi­li čer­ve­nú krá­su, v an­glič­ti­ne ozna­če­nú ako Red Rocks, a ved­ľa nej mo­re, kto­ré sku­toč­ne hra­lo všet­ký­mi far­ba­mi od čier­nej po ble­do­mod­rú. Bo­lo to jed­noz­nač­ne tu­ris­tic­ky naj­zau­jí­ma­vej­šie mies­to, kde sme bo­li, pri­tom to bo­lo úpl­ne za­dar­mo, ma­li ste kde par­ko­vať a do­kon­ca som tu na­šiel sieť free Wi-Fi, ho­ci do­vo­len­ko­vo po­ma­lú. Ale hlav­ne tu bo­lo do­ko­py asi päť ľu­dí. Da­lo sa tu plá­vať a sl­niť do­sý­ta, fot­ky od­tiaľ vy­ze­ra­jú ako vy­strih­nu­té z do­vo­len­ko­vé­ho ka­ta­ló­gu.

Sar­dí­nia v sku­toč­nos­ti pre do­má­cich nie je kra­ji­na plá­ží, pô­vo­dom sú to pre­dov­šet­kým pas­tie­ri do­byt­ka. A to sme chce­li ur­či­te vi­dieť, pre­to sme sa vy­da­li sme­rom do vnút­ro­ze­mia. To­to je kra­ji­na pl­ná serpent­ín, jed­na nas­le­du­je dru­hú, sú os­tré ako brit­va a vy­rá­ža­jú dych. Ak vám eš­te ne­bo­lo po­riad­ne zle v aute, po ab­sol­vo­va­ní ces­ty na­prieč Sar­dí­niou vám bu­de ur­či­te. Chce­li sme nav­ští­viť ob­lasť Bar­ba­gia, kto­rá je pod­ľa inter­ne­tu je­di­ná ob­lasť ne­do­by­tá Ri­man­mi v ce­lej tej­to kra­ji­ne. Tí sí­ce vo svo­jej do­be ov­lá­da­li ce­lú Sar­dí­niu, tú­to časť však nie. Keď sme k nej šli autom, po­cho­pil som pre­čo. Je v ta­kej ne­dos­tup­nej čas­ti, že ani dnes po stov­kách ro­kov a po vcel­ku kva­lit­nej as­fal­to­vej ces­te je to nao­zajst­ný útok na ža­lú­dok. No, aby som to nep­redl­žo­val, tá­to ob­lasť os­ta­la ne­do­byt­ná nie­len pre Ri­ma­nov, ale aj pre nás, ve­čer som si rad­šej poz­rel od­tiaľ fo­tog­ra­fie z Wiki­pé­die. Al­ter­na­tív­nu ces­tu do­mov, kto­rá bo­la ako-tak rov­ná, nám vy­bral kla­sic­ký na­vi­gá­tor GPS. Poz­na­júc ce­ny roa­min­go­vé­ho mo­bil­né­ho inter­ne­tu v Euró­pe, mo­bil ako na­vi­gá­tor s ma­pa­mi a na­vi­gá­ciou od Goog­lu som roz­hod­ne nech­cel pou­žiť.

Pri od­ov­zdá­va­ní au­ta som si opäť vy­chut­nal tu­naj­šiu at­mos­fé­ru. Vlas­tne som len do­nie­sol do stán­ku (ot­vo­re­né­ho ten­to­raz dl­ho po zá­ve­reč­nej) kľú­če a všeo­bec­ne opí­sal, kde som asi tak auto za­par­ko­val. Pa­ni sa ma spý­ta­la, či som dopl­nil ben­zín a či je auto bez prob­lé­mov. Nič z môj­ho tvr­de­nia si neo­ve­ro­va­la, pod­pí­sa­la mi pre­be­ra­cí do­ku­ment (ten si rad­šej dod­nes us­cho­vá­vam) a bo­lo po pa­rá­de. Nie­čo po­dob­né si u nás do­ma ne­viem pred­sta­viť.

A bo­lo po do­vo­len­ke, nao­zaj som si od­dý­chol a tro­chu spo­ma­lil. Som dob­re prip­ra­ve­ný na dru­hú časť ro­ka, v kto­rej nás po pres­táv­ke za­se ča­ka­jú re­por­tá­že z ce­lé­ho sve­ta. Za­čí­na­me už vo chví­ľach, keď čí­ta­te ten­to úvod­ník, pre­bie­ha to­tiž vý­sta­va IFA a tu sme už tak­mer tra­dič­ne kom­plet­ne ce­lá re­dak­cia.

Ho­ci august je me­siac, keď sa v ob­las­ti IT na­vo­nok tak­mer nič ne­de­je, to­to vy­da­nie PC RE­VUE je bo­ha­té na in­for­má­cie a má­me aj za­ují­ma­vé vi­deá, a to dosť ve­ľa. A ver­te, že to nie je jed­no­du­ché, to­to všet­ko spra­co­vať v ča­se, keď aj na­ši par­tne­ri ma­jú väč­ši­nou voľ­no. Ale poz­ná­te nás, vy­mys­lí­me si té­my na le­to a sa­mi uvi­dí­te, že je čo čí­tať, ale aj na čo sa po­ze­rať.


Pra­jem vám prí­jem­né čí­ta­nie sep­tem­bro­vé­ho vy­da­nia PC RE­VUE.

On­drej Mac­ko

Zdroj: PCR 9/2013



Ohodnoťte článok:
   
 

Ondrej Macko

Som šéfredaktorom PC REVUE od roku 2005. Ako novinár pracujem od roku 1990, aktuálne sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a videoreportáží.


telefon: 02/4342 0956
email: omacko@pcrevue.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: Čo je doma, to sa počíta...
Uf, toto bola riadna výstava CES, plná nových produktov, služieb, rôznych stretnutí a nakrúcaní. Až teraz som si vlastne uvedomil, že na Slovensku som na sviatok Troch kráľov nebol už posledných 9 rokov.  .. viac »
04.02.2015
 
BLOGY: Robte veci so srdcom
Je po dovolenkách a máme tu september. Verím, že ste si dobre oddýchli, ako sa to počas týchto prázdnin podarilo mne... viac »
18.09.2014
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter