BLOGY: Letné novinárske turné

Ten­to me­siac si mô­žem úvod­ník nao­zaj vy­chut­nať. Jún bol ob­do­bím let­né­ho no­vi­nár­ske­ho tur­né, zú­čas­tnil som sa na tla­čov­kách po ce­lom sve­te a tu vzni­ka­jú šťav­na­té zá­žit­ky. Všet­ko sa za­ča­lo pred­sta­ve­ním no­vých žia­ro­viek na Praž­skom hra­de. Pa­na­so­nic mal dl­ho­do­bo nap­lá­no­va­ný ter­mín svo­jej ak­cie a ria­de­ním osu­du sa stre­tol s kul­mi­ná­ciou Vl­ta­vy a aj La­be. Ak­ciu ne­bo­lo mož­né pre­su­núť, od­váž­ne sme te­da vy­ra­zi­li na ces­tu do jed­né­ho z naj­kraj­ších miest na sve­te. Zvo­le­ný spô­sob dop­ra­vy bol me­dzi­ná­rod­ný rých­lik.

Fo­to: Ro­man Ca­lík, Tech­box

Ale aby sme všet­ko stih­li, Pa­na­so­nic sa deň pred ak­ciou roz­ho­dol zme­niť vlak na skor­ší, kto­rý od­chá­dzal nie­čo po 8. ho­di­ne rá­no. To mi ni­ja­ko neh­ra­lo do ka­rát, mal som už to­tiž nap­lá­no­va­né vy­stú­pe­nie v Te­le­rá­ne na Mar­kí­ze o spus­te­ní hlá­se­nia dop­rav­nej si­tuácie na Slo­ven­sku (ve­rím, že ste si všim­li na­še pra­vi­del­né prís­pev­ky v Te­le­rá­ne kaž­dý uto­rok po 6. a 7. ho­di­ne rá­no). Teo­re­tic­ky sa by tra­sa Zá­hor­ská Bys­tri­ca - Hlav­ná sta­ni­ca ma­la dať stih­núť za chvíľ­ku, ale roz­ko­pa­ný most Laf­ran­co­ni spô­so­bil po­riad­nu ran­nú zá­pchu. Na­vy­še pr­ša­lo, a keď som pred Mar­kí­zou za­pol ten úžas­ný na­vi­gá­tor s hlá­se­ním ak­tuál­nej si­tuácie, ve­del som, že to zhru­ba o 15 mi­nút nes­tí­ham. Vlak z Bu­da­peš­ti sí­ce meš­kal 10 mi­nút, ale to mi ne­po­moh­lo. Os­tá­val len pô­vod­ný rých­lik Hun­gá­ria oko­lo obe­da. Naš­ťas­tie lís­tky aj mies­ten­ky pre ce­lú sku­pi­nu sa ku mne dos­ta­li, a tak som mo­hol vy­ra­ziť.

Ma­li sme spo­lu s ďal­ší­mi dvo­ma ones­ko­ren­ca­mi do­ko­py 11 pô­vod­ne za­kú­pe­ných mies­te­niek, čo bo­lo sprie­vod­co­vi tro­chu po­doz­ri­vé. Do Pra­hy sme priš­li s mi­ni­mál­nym meš­ka­ním a ce­lú ak­ciu sme s preh­ľa­dom stih­li. Hor­šie to však bo­lo na dru­hý deň pri ces­te do­mov - náš vlak z Berlí­na mal oh­lá­se­né meš­ka­nie 120 mi­nút, ale v ča­se pra­vi­del­né­ho od­cho­du z Pra­hy eš­te vô­bec ne­bol na čes­kom úze­mí. Ča­kal na to, ako sa na hra­nič­nom prie­cho­de (kde sa vy­lia­la rie­ka La­be) dos­ta­ne cez úpl­ne za­to­pe­nú trať. Nik­to z per­so­ná­lu v Pra­he ne­do­ká­zal po­ve­dať, ke­dy a hlav­ne či vô­bec pôj­de. Os­tá­va­lo náh­rad­né rie­še­nie - ces­to­vať lo­kál­nym rých­li­kom do Br­na a ďa­lej expe­ri­men­to­vať. Lo­kál­ny čes­ký rých­lik je nie­čo úpl­ne iné ako rých­lik Hun­gá­ria, nie je tu žiad­ny reš­tau­rač­ný vo­zeň a vô­bec je to ta­ká ret­ros­po­mien­ka na do­by so­cia­liz­mu. Bo­li sme však ra­di, že sa ne­ja­ko ve­zie­me, po ces­te sme pre­mýš­ľa­li, ako sa dos­tať z Br­na do Bra­tis­la­vy. Plá­no­val som skú­siť ne­ja­ký auto­bus, len­že po­hodl­nej­šie bo­lo za­vo­lať do re­dak­cie a ko­le­ga pri­šiel po nás autom. Tak sme bo­li v Bra­tis­la­ve asi s 30-mi­nú­to­vým meš­ka­ním op­ro­ti pô­vod­né­mu plá­nu. Ne­da­lo mi to a sle­do­val som cez inter­net Hun­gá­riu, na­ko­niec do Bra­tis­la­vy meš­ka­la re­kor­dných 282 mi­nút.

O týž­deň ma ča­ka­la ces­ta do Las Ve­gas na ak­ciu HP Dis­co­ver. Las Ve­gas je z Bra­tis­la­vy pres­ne na 21 ho­dín ces­ty, ten­to­raz som si však vy­bral no­vo za­ve­de­nú des­ti­ná­ciu Aus­trian Airli­nes, kto­rou je Chi­ca­go. Chcel som vy­skú­šať pro­pa­go­va­né no­vo vy­ba­ve­né lie­tad­lo na tej­to tra­ti a ta­kis­to som si mys­lel, že imig­rač­ná kon­tro­la bu­de v Chi­ca­gu jed­no­duch­šia ako vo Was­hin­gto­ne či v New Yor­ku. Rad bol sí­ce nao­zaj krat­ší, ale ča­ka­lo ma tu prek­va­pe­nie. Pri kon­tro­le som sa dos­tal k úrad­ní­ko­vi, kto­rý bral svo­ju prá­cu smr­teľ­ne váž­ne a všet­ko sa mu zda­lo po­doz­ri­vé. V mo­jom prí­pa­de sa mu ne­pá­či­lo, že do USA ces­tu­jem čas­to a sám. Zis­til, že za po­sed­ných 5 me­sia­cov som tu bol trik­rát a vždy na 3 až 4 dni. A za­čal ma se­rióz­ne vy­po­čú­vať. Či som že­na­tý, koľ­ko mám de­tí, čo ro­bím, koľ­ko za­rá­bam a pod. Stá­le mu neš­lo do hla­vy, že ne­be­riem so se­bou nie­ko­ho z ro­di­ny, a tak sia­hol do zvon­če­ku a už som ve­del, že je zle. Pri­vo­lal ďal­šie­ho úrad­ní­ka, kto­rý ma od­vie­dol do oso­bit­nej mies­tnos­ti. Tam už se­de­lo tak 15 znu­de­ných ľu­dí, ja je­di­ný z nich som bol be­loch. Po­ve­dal mi, aby som se­del a ča­kal. Mne sa však se­dieť vô­bec nech­ce­lo, veď som pre­se­del tak­mer 10 ho­dín do Chi­ca­ga. Za­čal som sa pre­chá­dzať po mies­tnos­ti, čo tu vô­bec ne­bo­lo ví­ta­né. Dos­ta­lo som mi opa­ko­va­né­ho pou­če­nia, že mám se­dieť a ča­kať. No naj­dô­le­ži­tej­šia in­for­má­cia, ke­dy ma vy­ba­via, nik­dy ne­zaz­ne­la. Se­del som te­da skor­mú­te­ne v pres­kle­nej mies­tnos­ti bez pa­su, vy­sta­ve­ný osu­du. Fé­ro­vo priz­ná­vam, že úrad­ní­ci sa za­ují­ma­li o ľu­dí vnút­ri. Bo­la tu napr. ro­di­na s dvo­ma pla­čú­ci­mi deť­mi a obe opa­ko­va­ne dos­ta­li ame­ric­ké „cookies". Oni však nech­ce­li žiad­ne ko­lá­či­ky, ale po­dob­ne ako ja chce­li byť z tej­to mies­tnos­ti čo naj­skôr preč.

Asi po ho­di­ne som už ve­del o tu­naj­ších účas­tní­koch ove­ľa viac. Väč­ši­nou šlo o prí­pa­dy, keď nik­to zo sku­pi­ny ne­ve­del po an­glic­ky ani slo­vo, ďa­lej tu bo­li ľu­dia s pa­som, kto­ré­ho plat­nosť bo­la krat­šia ako pol ro­ka. A po­tom som tu bol ja a vô­bec som ne­tu­šil, čo tu vlas­tne hľa­dám. Ľudia prie­bež­ne pri­há­dza­li a od­chá­dza­li, iní tu bo­li stá­le so mnou. Po ho­di­ne a 23 mi­nú­tach ko­neč­ne jed­na z úrad­ní­čok po­ve­da­la tú­žob­ne oča­ká­va­né „Mek­kou", čo je ame­ric­ká vý­slov­nosť môj­ho priez­vis­ka. Za­vo­la­la na do ma­lič­kej mies­tnos­ti a za­ča­la vy­po­čú­va­nie. Pý­ta­la sa ma úpl­ne na to is­té ako pô­vod­ný úrad­ník a ja som na všet­ko rov­na­ko od­po­ve­dal. Po dvoch mi­nú­tach mi da­la do pa­su pe­čiat­ku. Pý­tal som sa jej, čo to ma­lo zna­me­nať. Je to vraj tro­cha po­doz­ri­vé, že tak čas­to cho­dím do USA a vždy sám. Za­ká­za­né to však nie je, pre­ve­ri­la mo­je ví­zum v ďal­šej da­ta­bá­ze a bo­lo po pa­rá­de. Preš­ťast­ný som vy­šiel z tej­to nep­rí­jem­nej mies­tnos­ti a za­čal pát­ra­nie po mo­jom kuf­re. Ča­kal som, že sa bu­de bez­moc­ne to­čiť na pá­se, prí­pad­ne ho ne­ja­ký vy­dri­duch už uk­ra­dol, ale nie. Aj to ma­li vy­rie­še­né. Pra­cov­níč­ka Aus­tria­nu to­tiž ve­de­la, že som na vy­po­čú­va­ní, a môj ku­for poc­ti­vo strá­ži­la. Zob­ral som ho od nej a nás­led­ný let s ma­lič­kou re­zer­vou sti­hol. Ale už pre­mýš­ľam, že by som na­bu­dú­ce rad­šej mal zob­rať nie­ko­ho z ro­di­ny, inak bu­dem zno­va po­doz­ri­vý.

Las Ve­gas som ab­sol­vo­val v po­riad­ku, na des­nú ame­ric­kú stra­vu som si už zvy­kol. Je pri­tom za­ují­ma­vé, že keď som v USA, za­čí­nam mať ame­ric­ké chu­te. Nap­rík­lad si auto­ma­tic­ky dá­vam ľad do kaž­dé­ho ná­po­ja, čo by ma na Slo­ven­sku ani ne­na­pad­lo. Zrej­me je to ná­kaz­li­vé, ale pod­ľa mňa ta­moj­šie sý­te­né ná­po­je sú ove­ľa slad­šie, ako je to u nás.

Ďal­ší týž­deň bol v zna­me­ní Lon­dý­na, pon­de­lok až stre­da Huawei, štvr­tok a pia­tok Sam­sung. S fir­ma­mi sa ne­da­lo do­hod­núť na pre­no­co­va­ní v ho­te­li, tak­že v stre­du po­po­lud­ní som bol v Bra­tis­la­ve, ale v pod­sta­te mi to vy­ho­vo­va­lo. Mo­hol som po­zrieť vy­tla­če­né člán­ky z jú­lo­vé­ho vy­da­nia, mal som mož­nosť za­sta­viť sa na chví­ľu v re­dak­cii a stret­núť sa s ko­le­ga­mi. Te­raz som už šťast­ný, že je po všet­kom, ale za­se sme pre vás moh­li prip­ra­viť nao­zaj ver­né re­por­tá­že.

Pra­jem vám prí­jem­né čí­ta­nie jú­lo­vé­ho vy­da­nia, dob­re si od­dých­ni­te, vy­chut­naj­te si le­to a os­taň­te nám ver­ní.

On­drej Mac­ko

Zdroj: PCR 7/2013



Ohodnoťte článok:
   
 

Ondrej Macko

Som šéfredaktorom PC REVUE od roku 2005. Ako novinár pracujem od roku 1990, aktuálne sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a videoreportáží.


telefon: 02/4342 0956
email: omacko@pcrevue.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: Čo je doma, to sa počíta...
Uf, toto bola riadna výstava CES, plná nových produktov, služieb, rôznych stretnutí a nakrúcaní. Až teraz som si vlastne uvedomil, že na Slovensku som na sviatok Troch kráľov nebol už posledných 9 rokov.  .. viac »
04.02.2015
 
BLOGY: Robte veci so srdcom
Je po dovolenkách a máme tu september. Verím, že ste si dobre oddýchli, ako sa to počas týchto prázdnin podarilo mne... viac »
18.09.2014
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter