BLOGY: Buďme radšej kamaráti

Mi­nu­lý me­siac mo­jim ces­tám do­mi­no­val New York, kde svet­lo sve­ta uz­rel smar­tfón Sam­sung Ga­laxy S4. V tom­to mes­te som bol po štvr­týk­rát, ale ten­to­raz sme si po­byt súk­rom­ne predĺži­li o je­den deň, a tak som ho ko­neč­ne spoz­nal de­tail­ne. Ma­li sme aj sprie­vod­cu po mes­te, kto­rý ve­del o ňom az­da úpl­ne všet­ko. Doz­ve­del som sa od ne­ho ve­ci, kto­ré v žiad­nej tu­ris­tic­kej prí­ruč­ke ne­náj­de­te. Nik­dy som napr. ne­tu­šil, že ce­na by­tu na Man­hat­ta­ne veľ­mi má­lo sú­vi­sí s je­ho roz­lo­hou.

Rých­lo­kurz span­glish, dve do­lá­re v klo­bú­ku a už sme veľ­kí ka­ma­rá­ti - šťast­ný mu­zi­kant ži­je v par­ku High Li­ne pri bý­va­lej že­lez­ni­ci

Na pr­vom mies­te je ad­re­sa, na dru­hom vý­ška, v kto­rej je umies­tne­ný, a na tre­ťom fakt, či je z ne­ho vý­hľad na park (v newyor­skom zmys­le ide o to, čo vi­dí­te as­poň časť vet­vič­ky stro­mu). Až na štvr­tom mies­te je roz­lo­ha. Poz­nal nas­pa­mäť ce­ny by­tov (v ame­ric­kom vý­zna­me skôr apar­tmá­nov) v mes­te - napr. ka­nad­ská spe­váč­ka Ce­li­ne Di­on za­pla­ti­la mi­nu­lý rok 40 mi­lió­nov do­lá­rov za apar­tmán na naj­vyš­šom pos­cho­dí obyt­né­ho do­mu s pria­mym vý­hľa­dom na Cen­tral park. A ve­del aj to, ako sa pre­ja­vu­je in­flá­cia, za rov­na­kú su­mu 40 mi­lió­nov USD v ro­ku 1929 pos­ta­vi­li ce­lú za­tiaľ naj­vyš­šiu do­kon­če­nú bu­do­vu v New Yor­ku - Em­pi­re Sta­te Buil­ding so 102 pos­chodia­mi. Inak bý­va­nie na Man­hat­ta­ne je len pre sku­toč­ne bo­ha­tých ale­bo šťas­tných chu­dob­ných, kto­rí si ro­ky de­dia štát­ne by­ty s re­gu­lo­va­ným náj­om­ným. Stred­ná trie­da bý­va mi­mo cen­tra a do­chá­dza hlav­ne dob­re fun­gu­jú­cim met­rom ale­bo auto­bus­mi, prí­pad­ne lo­ďou. Osob­né auto je ot­ra­va, ces­ty sú prepl­ne­né a napr. par­kov­né v po­dzem­nej ga­rá­ži je v cen­tre 10 USD na pol ho­di­ny. Prek­va­pi­lo ma, že ces­ty sú tu po­dob­né ako u nás, mož­no v mier­ne lep­šom sta­ve. Ale vý­tl­ky tu ľah­ko náj­de­te a aj ich po­riad­ne cí­ti­te po­čas ces­ty. Ono je to dnes tak - pros­tried­ky na ne­ja­ký vo­jen­ský zá­sah v me­ne de­mok­ra­cie na opač­nom kon­ci sve­ta ma­jú vy­ššiu prio­ri­tu ako si uro­biť po­ria­dok do­ma pre­do dver­mi. Oby­čaj­ní ľu­dia to ve­dia, ot­vo­re­ne to ho­vo­ria a nič sa ne­me­ní.

New York je úpl­ne iné mes­to ako os­tat­né mes­tá v USA, jed­nak sa tu za­rá­ba ove­ľa viac a ove­ľa viac sto­jí ži­vot, ale je to nep­red­sta­vi­teľ­ne koz­mo­po­lit­né mes­to. Aj s oko­li­tý­mi prí­mes­tský­mi čas­ťa­mi je tu viac Írov, ako je ich v Dub­li­ne, viac Ta­lia­nov, ako je ich v Rí­me, a viac Gré­kov, ako je ich v Até­nach. Naj­viac však ras­tie čín­ska ko­mu­ni­ta, kto­rá už z cen­tra tak­mer úpl­ne vy­tla­či­la bý­va­lú ta­lian­sku štvrť. Náš sprie­vod­ca ho­vo­ril krás­nou európ­skou an­glič­ti­nou a bo­lo mu ro­zu­mieť kaž­dé jed­no slo­vo. Za­to bež­ní ľu­dia na uli­ci ho­vo­ria ja­zy­kom na­zý­va­ným „span­glish". Je to zmes špa­niel­či­ny a an­glič­ti­ny bez vi­di­teľ­ných zná­mok gra­ma­ti­ky (ideál­na vý­slov­nosť sa dá nac­vi­čiť, ak má­te v ús­tach ho­rú­ci ze­miak). Dob­ré na tom je to, že po ča­se zis­tí­te, že gra­ma­ti­ku nao­zaj net­re­ba a sta­čí vám aj po­lo­vi­ca zro­zu­mi­teľ­ných slov na to, aby ste po­cho­pi­li vý­znam viet. Spo­lu s ko­le­gom sme preš­li Man­hat­tan krí­žom-krá­žom pe­ši - do­ved­na 15 km. Je to ideál­ny spô­sob, ako spoz­nať to­to mes­to na vlas­tnej ko­ži - cí­ti­te at­mos­fé­ru, uži­je­te si lac­ný i dra­hý spô­sob tu­naj­šie­ho ži­vo­ta, ob­ja­ví­te úžas­né par­ky, vy­tvo­re­né napr. zo sta­rej že­lez­ni­ce, a New York sa vám dos­ta­ne do kr­vi. Ako správ­ni Slo­vá­ci sme vy­uži­li aj loď za­dar­mo, kto­rá sa pla­ví na os­trov Sta­ten Is­land, ale hlav­ne ide oko­lo So­chy slo­bo­dy a z pa­lu­by dob­re vi­dieť aj no­vú do­mi­nan­tu mes­ta - One World Tra­de Cen­ter (do­má­ci ra­di skra­cu­jú na 1 WTC ale­bo Free­dom Tower). Tá sto­jí na mies­te bý­va­lých dvo­ji­čiek, pa­ra­doxne je eš­te vy­ššia ako bý­va­lé bu­do­vy, a te­da eš­te lá­ka­vej­šia ako cieľ úto­ku.

Bu­do­va One World Tra­de Cen­ter už do­siah­la naj­vyš­šie pos­chodie, ča­ká ju však ve­ľa do­kon­čo­va­nia. Fot­ky: Ri­chard Hom­bauer, šéf­re­dak­tor Fo­ny.sk

Za­ují­ma­vé na na­šom po­by­te bo­lo to, že sme tu bo­li ako sku­pi­na pia­tich vy­bra­ných no­vi­ná­rov z rôz­nych slo­ven­ských mé­dií. Je jas­né, že sme pria­mou kon­ku­ren­ciou, ale pri po­by­te mi­mo Slo­ven­ska to ne­bo­lo ni­ja­ko cí­tiť. Pria­mo na pred­sta­ve­ní smar­tfó­nu si kaž­dý ro­bil svo­ju prá­cu, fo­til, nak­rú­cal od­ušu, sna­žil sa zís­kať čo naj­viac in­for­má­cií. A v no­ci sme to čo naj­rý­chlej­šie da­li všet­ko do­ko­py a pos­la­li na Slo­ven­sko, aby naši či­ta­te­lia ma­li čer­stvé a pô­vod­né in­for­má­cie. Ale nes­kôr sme bo­li dob­rí pria­te­lia, po­kiaľ sme ho­tel pla­ti­li z vlas­tné­ho, brat­sky sme sa de­li­li o iz­by, aby to bo­lo ce­no­vo čo naj­vý­hod­nej­šie.

Mo­ja prí­tom­nosť na ces­te sa ne­da­la za­prieť, po príl­ete noč­ným le­tom do Vied­ne nám chý­bal je­den ku­for. Ale ako sa to už stá­va, všet­ko sa skon­čí šťas­tne a ku­for sa zá­had­ne po troch dňoch ob­ja­vil. Pri­tom pod­ľa zá­zna­mu Aus­trian Airli­nes bol na­lo­že­ný do lie­tad­la na JFK, ale s na­mi prek­va­pi­vo ne­do­le­tel. Všet­ko sa mô­že stať. Hlav­né je, že sme do­le­te­li všet­ci ži­ví a zdra­ví, to­to lie­tad­lo to­tiž ma­lo na pa­lu­be dô­le­ži­tú časť slo­ven­skej IT žur­na­lis­ti­ky.

Bo­li to šty­ri dni, čo sme pre­ži­li v New Yor­ku, a mne už cel­kom sta­či­lo. Ne­viem si vô­bec pred­sta­viť, čo mu­se­li cí­tiť Slo­vá­ci, kto­rí do ro­ku 1989 uš­li za hra­ni­ce a New York bol ich vy­sní­va­ným mies­tom. Mno­hí od­iš­li bez akej­koľ­vek zá­bez­pe­ky von­ku a za­čí­na­li ako zre­lí ľu­dia úpl­ne od nu­ly. Mu­se­li žiť s tým, že ak sa vrá­tia, bu­dú z nich po­li­tic­kí väz­ni, a tak bol náv­rat ne­mys­li­teľ­ný - prav­de­po­dob­ne až do kon­ca ži­vo­ta. Pri­tom sa väč­ši­na z nich po ča­se uchy­ti­la a mno­hí nao­zaj aj zbo­hat­li. Mu­sí to byť zrej­me v nás, že v ta­kých­to si­tuáciách sa do­ká­že­me pre­sa­diť. Ale na vlas­tnej ko­ži by som si to vy­skú­šať nech­cel ani za nič.

Pra­jem prí­jem­né čí­ta­nie ap­rí­lo­vé­ho vy­da­nia PC RE­VUE.


Zdroj: PCR 4/2013



Ohodnoťte článok:
   
 

Ondrej Macko

Som šéfredaktorom PC REVUE od roku 2005. Ako novinár pracujem od roku 1990, aktuálne sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a videoreportáží.


telefon: 02/4342 0956
email: omacko@pcrevue.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: Čo je doma, to sa počíta...
Uf, toto bola riadna výstava CES, plná nových produktov, služieb, rôznych stretnutí a nakrúcaní. Až teraz som si vlastne uvedomil, že na Slovensku som na sviatok Troch kráľov nebol už posledných 9 rokov.  .. viac »
04.02.2015
 
BLOGY: Robte veci so srdcom
Je po dovolenkách a máme tu september. Verím, že ste si dobre oddýchli, ako sa to počas týchto prázdnin podarilo mne... viac »
18.09.2014
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter