BLOGY: Aj majster tesár sa utne

Tak ten­to me­siac to bo­lo ce­lé o ces­to­va­ní. Osob­ne som bol na pred­sta­ve­ní ASUS Pad­Fo­ne 2 v ta­lian­skom Mi­lá­ne a aj na veľ­ko­le­pom pred­sta­ve­ní Mic­ro­soft Win­dows 8 v Pa­rí­ži. Na ces­tu do Mi­lá­na som si vy­bral le­ty a le­tec­kú spo­loč­nosť sám a tak­mer som to nes­kôr oľu­to­val. Ce­lý let aj po­byt tu pri­tom pre­bie­hal po­koj­ne. Do­le­te­li sme ve­čer, v hl­bo­kej no­ci sme si poz­re­li his­to­ric­ké pa­miat­ky toh­to úžas­né­ho mes­ta a vy­po­ču­li aj mies­tnych umel­cov. Pred­sta­ve­nie za­ria­de­nia na dru­hý deň stá­lo za to. Ne­mu­sel som nič vy­mýš­ľať, čo by som asi tak uro­bil ja, aby som tým no­vi­ná­rom dal sku­toč­ný ma­te­riál na tvor­bu člán­kov. Inter­net na tých­to ak­ciách bý­va tra­dič­ne sla­buč­ký. Na ne­ja­ké veľ­ké spra­co­vá­va­nie ma­te­riá­lu a zá­lo­ho­va­nie dát na cloud ne­bol vô­bec vhod­ný. Ale to nie je nič nez­vy­čaj­né, pou­ži­teľ­ný inter­net pri veľ­kom poč­te ne­doč­ka­vých no­vi­ná­rov je vždy prob­lém .

Tak som len ča­kal, čo sa sta­ne, keď­že na mňa sa ces­to­va­teľ­ské prí­ho­dy le­pia ako mu­chy na lep. A priš­la spia­toč­ná ces­ta. Le­tuš­ku som pri vy­dá­va­ní pa­lub­nej vstu­pen­ky po­žia­dal, aby mi da­la se­dad­lo pri úni­ko­vom vý­cho­de. Sta­lo sa a ja som sa už te­šil na dos­ta­tok mies­ta, mož­nosť po­hodl­nej prá­ce na no­te­boo­ku, aj keď si ces­tu­jú­ci pre­do mnou sklo­pí se­dad­lo na maximum. Pred štar­tom som si prip­ra­vil pri se­dad­le všet­ko pot­reb­né na po­hodl­nú prá­cu - no­te­book, slú­chad­lá a vo­du. Pri­šiel oka­mih tes­ne pred štar­tom, a ho­ci som no­te­book po­mer­ne dob­re skr­yl pod no­hy, le­tuš­ka ho ob­ja­vi­la a po­žia­da­la ma, aby som ho dal do vrec­ka na se­dad­le, keď­že ten­to pries­tor mu­sí byť voľ­ný po­čas štar­tu a pris­tá­va­nia. Môj no­te­book s 15,6-pal­co­vým dis­ple­jom sa ne­mo­hol do mi­nia­túr­ne­ho vrec­ka zmes­tiť ani ná­ho­dou, a te­da mi ho le­tuš­ka zob­ra­la a rých­lo da­la do pries­to­ru na prí­ruč­nú ba­to­ži­nu nad hla­va­mi. Na ko­re­ni ja­zy­ka som už mal prí­chuť, že to­to je chví­ľa, kto­rú na mňa osud pri­chys­tal, len som eš­te ne­ve­del, čo pres­ne to bu­de.

Štart bol úpl­ne v po­ho­de, vy­le­te­li sme do le­to­vej vý­šky, už sa da­li pou­ží­vať elek­tro­nic­ké prís­tro­je a väč­ši­na ces­tu­jú­cich, kto­rí ne­pos­pa­li, už ve­se­lo pra­co­va­la na svo­jich mi­lá­či­koch. Ja však nie. Jed­nak stá­le svie­til ná­pis o pri­pú­ta­ní sa, jed­nak som se­del cel­kom pri ok­ne. Ob­ja­la mo­ji spo­lu­ces­tu­jú­ci už po­hodl­ne spa­li a bu­diť ich mi pri­pa­da­lo nev­hod­né. Ne­mám rád tie­to chví­le, le­bo dos­lo­va cí­tim, ako mi ute­ká čas me­dzi pr­sta­mi ako pie­sok. Pre­to som vy­užil pr­vú mož­nosť, a keď šla oko­lo nás le­tuš­ka, po­žia­dal som ju, aby mi po­da­la no­te­book. Le­tuš­ka má ces­tu­jú­cim uka­zo­vať a neus­tá­le pri­po­mí­nať, ako sa správ­ne ot­vá­ra ba­to­ži­no­vý pries­tor nad hla­va­mi, ale tá­to ho ot­vo­ri­la s ra­zan­tnos­ťou boxera pri fi­nál­nom úto­ku. Is­te si vie­te pred­sta­viť, čo nas­le­do­va­lo.

Všet­ky mo­je fot­ky z tej­to ak­cie, vi­deo prá­ve pre­ne­se­né z ka­me­ry, rov­na­ko aj všet­ky roz­pra­co­va­né mai­ly, roz­pra­co­va­né člán­ky v tej chví­li le­te­li gra­vi­tač­nou si­lou neoch­vej­ne k ze­mi asi z dvoj­met­ro­vej vý­šky. Už ste po­ču­li o tom, ako sa člo­ve­ku v prí­pa­de oh­ro­ze­nia ži­vo­ta v zlom­ku se­kun­dy pre­miet­ne ce­lý ži­vot. Tak aj mne sa nao­zaj v prie­be­hu pá­du no­te­boo­ku pre­mie­tol dra­ma­tic­ký sce­nár, ako bu­dem mu­sieť ro­biť pr­vú re­por­táž bez vlas­tných fo­tiek a bez vi­dea. Pri­tom ma všet­ci poz­na­jú, že fo­ťák i ka­me­ra mi už pri­rást­li k te­lu a vždy ich pou­ží­vam. Tie fot­ky, čo nám dá­va­jú fir­my na ak­ciách, oby­čaj­ne nes­to­ja za nič. Buď sú štú­dio­vo ste­ril­né a ne­vys­ti­hu­jú at­mos­fé­ru po­du­ja­tia, ale­bo sú pria­mo z ak­cie, ale po­tom ich ma­jú úpl­ne všet­ci.

No aby som pridl­ho ne­na­pí­nal. No­te­book pri svo­jom le­te spa­dol svo­jou hra­nou pres­ne na la­keť ces­tu­jú­ce­ho se­dia­ce­ho na kra­ji ra­du. Ten už slad­ko spal a ne­do­ká­žem si ani pred­sta­viť, čo sa je­mu v zlom­ku se­kun­dy pre­mie­tlo v sne. Prí­jem­né to však ur­či­te ne­bo­lo. No­te­book tak­to re­la­tív­ne mäk­ko pris­tál a ďa­lej už spa­dol len na pok­ro­vec na pod­la­he. Le­tuš­ka ne­ve­riac­ky stá­la nad tou­to si­tuáciou a ne­ve­de­la, ako s ňou na­lo­žiť. Ces­tu­jú­ci na kra­ji bol evi­den­tne zra­ne­ný, môj no­te­book le­žal na ze­mi a nik­to ne­ve­del, čo s ním je. Ja som tiež ne­bol vo svo­jej ko­ži. Stá­le na­priek tl­me­né­mu pá­du tu bo­la reál­na šan­ca, že no­te­book ne­naš­tar­tu­je a je de­fi­ni­tív­ne po dá­tach. Po dru­hé som ne­ve­del, či to ná­ho­dou nie je (mi­ni­mál­ne sčas­ti) mo­ja chy­ba, že ten nez­ná­my dob­ro­di­nec sa te­raz zví­ja v bo­les­tiach.

Niek­de nad Kla­gen­fur­tom sa si­tuácia za­čal vy­jas­ňo­vať. Pre­dov­šet­kým môj no­te­book naš­tar­to­val a všet­ky dá­ta bo­li ne­dot­knu­té. Dob­rá prá­ca, HP, fakt ste to dob­re navrh­li. Ten­to nep­lá­no­va­ný crash by som si aj rád od­pus­til, ale te­raz as­poň viem, že ten­to no­te­book nao­zaj nie­čo vy­dr­ží. Po dru­hé, ces­tu­jú­ci na kra­ji ne­mal nič zlo­me­né, ale mod­ri­na (v tom ča­se skôr „čer­ve­ni­na") to bo­la riad­na. Dos­tal na ru­ku ľad, zdvo­ri­lo od­mie­tol po­nu­ku na ko­ňak z biz­nis trie­dy, ako aj pres­la­de­né bon­bó­ny. Ru­ku si však dr­žal až do pris­tá­tia. Nes­kôr som mu po­ďa­ko­val, že mal la­keť prá­ve tam, kde mal, a za­chrá­nil môj di­gi­tál­ny ži­vot. A že tr­pím spo­lu s ním. Sle­do­val som ho aj po vy­stú­pe­ní z lie­tad­la a bo­lo čo­raz jas­nej­šie, že on si tú­to si­tuáciu za­pa­mä­tá eš­te dlh­šie ako ja. No­te­book som poz­rel do­ma pod ozaj­stným svet­lom. Už má na se­be nie­koľ­ko od­erov, na pred­ných ro­hoch chý­ba vr­chná časť far­by, bol už po­lia­ty ví­nom a je­ho dis­plej z is­tej po­lo­hy ne­sie po tom vý­raz­nej­šie sto­py. Ale z to­ho pá­du som ne­na­šiel na ňom ani škra­ba­nec. Stá­le mám na op­ra­vu ta­kých­to „drob­nôs­tok" čas, pri­čom dú­fam, že niek­to­ré prej­dú v rám­ci zá­ru­ky :-).

Na zá­ver tu mám pre vás eš­te jed­nu sprá­vu. Čo­raz viac či­ta­te­ľov sa na nás ob­ra­cia s po­žia­dav­kou, že vo svo­jom no­te­boo­ku už ne­ma­jú op­tic­kú me­cha­ni­ku, ale ob­sah DVD RE­VUE si chcú užiť. Zá­ro­veň pla­tí, že inter­net bez dá­to­vé­ho ob­me­dzenia už je štan­dard aj na Slo­ven­sku. Od ro­ku 2013 tak kon­čí­me s op­tic­kým mé­diom, ale ob­sah te­raz už mo­der­né­ho a „vir­tuál­ne­ho" DVD RE­VUE bu­de­me na­ďa­lej prip­ra­vo­vať. Veď vždy pre vás má­me uži­toč­né prog­ra­my za­dar­mo, ko­pu vi­deí a ďal­ší ob­sah. K DVD RE­VUE te­da bu­de­te pris­tu­po­vať cez inter­net s ochran­ným kó­dom. Mô­že­te k ne­mu pris­tú­piť od­kiaľ­koľ­vek, kde je inter­net, a z ľu­bo­voľ­né­ho za­ria­de­nia. Dob­rá sprá­va je, že tým mô­že kles­núť ce­na PC RE­VUE, čo ber­te ako náš prís­pe­vok k vy­vá­že­niu všeo­bec­né­ho zdra­žo­va­nia na Slo­ven­sku. De­tai­ly cien a po­nu­ky náj­de­te na sa­mos­tat­nej stra­ne v tom­to vy­da­ní. Os­taň­te te­da na­ši­mi či­ta­teľ­mi a pred­pla­ti­teľ­mi aj na­ďa­lej, op­la­tí sa vám to!

Prí­jem­né čí­ta­nie no­vem­bro­vé­ho vy­da­nia vám pra­je

On­drej Mac­ko

Fo­to: Mi­chal Cha­ba­da

Zdroj: PCR 11/2012



Ohodnoťte článok:
   
 

Ondrej Macko

Som šéfredaktorom PC REVUE od roku 2005. Ako novinár pracujem od roku 1990, aktuálne sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a videoreportáží.


telefon: 02/4342 0956
email: omacko@pcrevue.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: Čo je doma, to sa počíta...
Uf, toto bola riadna výstava CES, plná nových produktov, služieb, rôznych stretnutí a nakrúcaní. Až teraz som si vlastne uvedomil, že na Slovensku som na sviatok Troch kráľov nebol už posledných 9 rokov.  .. viac »
04.02.2015
 
BLOGY: Robte veci so srdcom
Je po dovolenkách a máme tu september. Verím, že ste si dobre oddýchli, ako sa to počas týchto prázdnin podarilo mne... viac »
18.09.2014
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter