BLOGY: Čože je to päťdesiatka

Tí, kto­rí si dob­re poz­re­li pred­chá­dza­jú­ce vy­da­nie PC RE­VUE, priš­li na to, že som do­sia­hol vek 50 ro­kov. Dru­há stra­na augus­to­vé­ho PC RE­VUE bo­la pre mňa prek­va­pe­ním, pri­tom kaž­dý v re­dak­cii o tom ve­del, len ja nie :-). Sna­žím sa to­tiž, aby in­zer­cia do PC RE­VUE neš­la cezo mňa, a pre­to in­zer­tné stra­ny vi­dím až po vy­tla­če­ní. Pri zhru­ba 20 000 vý­tlač­koch sa tá­to in­for­má­cia dos­ta­la k dosť ši­ro­ké­mu spek­tru ľu­dí, a tak som mal čo ro­biť, aby som od­po­ve­dal na gra­tu­lá­cie po ce­lý me­siac. Pre­mýš­ľal som o té­me na ten­to úvod­ník a roz­ho­dol som sa pri tej­to príl­eži­tos­ti zod­po­ve­dať otáz­ku, kto­rú mi čas­to kla­dú ko­le­go­via z bran­že. Ako som sa vlas­tne dos­tal k no­vi­nár­če­niu a ako sa zme­nil no­vi­nár­sky ži­vot za viac ako 20 ro­kov mo­jej praxe?

Vy­štu­do­val som Elek­tro­tech­nic­kú fa­kul­tu na SVŠT, čo bo­lo v tom ča­se úpl­ne naj­bliž­šie k po­čí­ta­čom. Do prá­ce som sti­hol nas­tú­piť eš­te za so­cia­liz­mu, a to do pod­ni­ku, kto­rý sa vo­lá VÚEZ. Od pr­vé­ho dňa som tu pra­co­val s po­čí­tač­mi, ale bo­li to stro­je zod­po­ve­da­jú­ce bý­va­lé­mu vý­chod­né­mu blo­ku. Kom­pa­ti­bil­né bo­li len sa­my so se­bou, da­lo sa však na nich dob­re nau­čiť prog­ra­mo­vať. S pr­vým sku­toč­ným PC-čkom som za­čal pra­co­vať tak­mer na deň pres­ne s re­vo­lú­ciou v ro­ku 1989. A v tom ča­se za­ča­li vzni­kať aj pr­vé po­čí­ta­čo­vé ča­so­pi­sy, vý­hrad­ne však po čes­ky. Bol tu sil­ný a tro­chu aj na­mys­le­ný Chip, vy­chá­dza­li Softwaro­vé no­vi­ny, vy­ni­ka­jú­ci rý­dzo čes­ký Bajt a pár ďal­ších. Hl­tal som ich všet­ky, keď­že vte­dy to bol je­di­ný zdroj ak­tuál­nych in­for­má­cií o po­čí­ta­čoch. Pos­tu­pom ča­su som pri­šiel na to, že byť re­cen­zen­tom ne­mô­že byť ta­ké ťaž­ké, tre­ba mať len od­va­hu. Ob­jed­nal som si te­da prog­ram od fir­my Borland o vte­dy vzni­ka­jú­com ob­jek­to­vom prog­ra­mo­va­ní a na­pí­sal o ňom re­cen­ziu. Ako sa uká­za­lo nes­kôr, na dl­hý čas to bol je­di­ný prog­ram, kto­rý som si kú­pil. Re­cen­ziu vo for­má­te Text602 som ulo­žil na 3,5-pal­co­vú dis­ke­tu, vy­tla­čil aj na pa­pier na tla­čiar­ni a pri­dal k to­mu ob­ráz­ky vy­tla­če­né fa­reb­ne - to bo­lo vte­dy nie­čo, ako ke­by som dnes pri­dal k re­cen­zii vy­tla­če­ný funkč­ný 3D mo­del za­ria­de­nia. Ba­líč­ky som za­nie­sol na poš­tu, pos­lal do všet­kých mne zná­mych praž­ských re­dak­cií ča­so­pi­sov a tr­pez­li­vo ča­kal. Sa­moz­rej­me, nič sa nes­ta­lo, nik­to mi neod­po­ve­dal a ani sa môj člá­nok nik­de neob­ja­vil. Pri­šiel však je­sen­ný veľtrh In­vex, čo bo­la uni­kát­na príl­eži­tosť po­zrieť si no­vin­ky na­ži­vo, a ja som ces­to­val vla­kom do Br­na. Tu som zis­til, že po­čí­ta­čo­vé ma­ga­zí­ny ma­jú aj svo­je stán­ky a s ľuď­mi v re­dak­ciách by som aj mo­hol ho­vo­riť. Nuž, skú­sil som to vo via­ce­rých a buď som sa k ni­ko­mu ochot­né­mu a schop­né­mu ne­dos­tal, ale­bo si na nič po­dob­né nes­po­mí­na­li. Dosť váž­ne roz­ča­ro­va­ný som sa eš­te pred od­cho­dom pos­led­né­ho vla­ku za­sta­vil v stán­ku Chi­pu a na­šiel tam šéf­re­dak­to­ra me­nom Mi­lan Louc­ký. Ten­to člo­vek zme­nil môj ži­vot, le­bo si na môj člá­nok spo­me­nul, chvá­lil ma za fa­reb­né ob­ráz­ky a pris­ľú­bil, že ho už ne­za­bud­ne za­ra­diť do plá­nu. Zdr­žal som sa a noc som strá­vil na sta­ni­ci v Br­ne, ale nep­re­ká­ža­lo mi to. Dos­tal som svoj pr­vý ho­no­rár, čo bo­lo fajn, na­vy­še som mal sys­te­ma­tic­kú spo­lup­rá­cu. Zna­me­na­lo to, že som si už prog­ra­my ne­mu­sel ku­po­vať, ale dos­tá­val som ich do praž­skej kan­ce­lá­rie. Mo­je ces­ty do Pra­hy sa sta­li pra­vi­del­ný­mi, mal som tu aj svoj stôl (skôr stol­ček). A priš­li pr­vé poz­va­nia na za­hra­nič­né tla­čov­ky, úpl­ne pr­vá do USA, a to eš­te na Flo­ri­du. V tom ča­se som poz­nal skôr „in­tui­tív­nu" an­glič­ti­nu, vy­znal som sa te­da v ná­vo­doch, ale na ko­mu­ni­ká­ciu to vô­bec ne­bo­lo. Ces­tu som však ne­ja­ko pre­žil a nes­kôr som si an­glič­ti­nu zlep­šil na­toľ­ko, že som mo­hol ho­vo­riť a ro­zu­me­li mi. Z ob­čas­ných ciest sa sta­li pra­vi­del­né, za­čal som aj spoz­ná­vať ľu­dí z bran­že. Pa­ra­lel­ne som stá­le na skrá­te­ný úvä­zok pra­co­val vo svo­jom ma­ter­skom pod­ni­ku a vy­ví­jal sof­tvér na mo­ni­to­ro­va­nie čin­nos­ti reak­to­ra v ató­mo­vej elek­trár­ni v Jas­lov­ských Bo­hu­ni­ciach. To pre mňa zna­me­na­lo za­ují­ma­vú kom­bi­ná­ciu úpl­ne rôz­nych so­ciál­nych sku­pín. Pa­mä­tám sa na dni, keď som bol cez deň v elek­trár­ni, na obed som mal dr­žko­vú po­liev­ku s pia­ti­mi rož­ka­mi a ve­čer som od­le­tel z Vied­ne napr. do Lon­dý­na, ve­če­ral lo­so­sa s ka­viá­rom a spal v Hil­to­ne. Po­tom ab­sol­vo­val ce­lo­den­ný no­vi­nár­sky prog­ram a rých­lo sa vrá­til do ro­bot­níc­kej uby­tov­ne pri elek­trár­ni. Rád spo­mí­nam na tú­to eta­pu ži­vo­ta, bo­la to zla­tá do­ba žur­na­lis­ti­ky. IT fir­my ma­li dosť pe­ňa­zí a vý­chod­ný blok bol v ras­tú­com štá­diu, kde bo­lo tre­ba mať po­diel na tr­hu. A mož­no to bo­lo aj pre­to, že mnou vy­vi­nu­tý sof­tvér sa ús­peš­ne pou­ží­val až do uzav­re­tia pr­vé­ho blo­ku v elek­trár­ni, na čo som do­te­raz hr­dý. Priš­la však do­ba, keď sa Slo­ven­sko a Čes­ko roz­hod­li vy­dať sa­mos­tat­nou ces­tou. Zra­zu sa mo­je člán­ky pí­sa­né po slo­ven­sky sta­li v čes­kom Chi­pe prob­lé­mom, údaj­ne to­mu ľu­dia v Če­chách zo dňa na deň pres­ta­li ro­zu­mieť. Vznik­la po­žia­dav­ka, aby som pí­sal po čes­ky, ale to sa mi jed­nak nech­ce­lo, jed­nak som to ani ne­ve­del. Jed­né­ho dňa som pri náv­ra­te z Pra­hy na bra­tis­lav­skej hlav­nej sta­ni­ci na­šiel úpl­ne no­vý slo­ven­ský IT ma­ga­zín me­nom PC RE­VUE. A ma­lo to nao­zaj for­mu ma­ga­zí­nu, ho­ci to bo­la len ši­tá väz­ba a ce­lé vnút­ro bo­lo čier­no­bie­le. Aj člán­ky bo­li či­ta­teľ­né, na­vy­še sa tu pí­sa­lo, že re­dak­cia hľa­dá spo­lup­ra­cov­ní­kov. Via­cej mi ne­bo­lo tre­ba, oh­lá­sil som sa šéf­re­dak­to­ro­vi Mar­ti­no­vi Drob­né­mu, kto­rý zme­nil môj ži­vot po dru­hýk­rát. Až ta­ké hlad­ké to však ne­bo­lo, v Chi­pe som mal eš­te rôz­ne väz­by, a tak is­tý čas po roz­de­le­ní Čes­kos­lo­ven­ska som vie­dol príl­ohu s ozna­če­ním Chip Plus. Ako sa uká­za­lo, to­to ne­bo­lo pre mňa. Aby exis­to­va­la v príl­ohe in­zer­cia, chce­lo to člán­ky o vý­vo­ji a ús­pe­choch väč­ších IT fi­riem na Slo­ven­sku, a nie re­cen­zie sve­to­vé­ho sof­tvé­ru a har­dvé­ru, čo som za­se chcel ja. Na­vy­še vzťa­hy s čes­kou re­dak­ciou sa dosť skom­pli­ko­va­li, zme­ni­la sa aj oso­ba šéf­re­dak­to­ra a už to ne­bo­lo ono. Jed­né­ho dňa som sa roz­ho­dol s tou­to príl­ohou skon­čiť a od­vte­dy som pra­co­val vý­hrad­ne pre PC RE­VUE. Tu som si pre­šiel všet­ky stup­ne - od jed­né­ho z exter­ných re­dak­to­rov až po šéf­re­dak­to­ra. Aj v tej­to re­dak­cii sa to­ho zme­ni­lo ve­ľa, vy­me­ni­lo sa tu dosť ľu­dí. IT pos­tu­pom ča­su zľu­do­ve­lo - za­tiaľ čo da­ke­dy to bo­la té­ma vý­hrad­ne pre špe­cia­lis­tov, dnes s po­čí­tač­mi pra­cu­jú všet­ci. Pos­tup­ne vzni­ka­li no­vé ma­ga­zí­ny so za­me­ra­ním na IT, ten­to seg­ment sa za­čal ob­ja­vo­vať aj v bež­ných no­vi­nách a li­fes­ty­lo­vých ma­ga­zí­noch a, sa­moz­rej­me, ako in­for­mač­né mé­dium nas­tú­pil inter­net. Pre­to sme sa aj my v PC RE­VUE za­me­ra­li na šir­šie ma­sy, sta­li sme sa viac elek­tro­nic­ký­mi a pri­da­li sme vi­deá. Chce­me byť mo­der­ní, pl­ní exklu­zív­nych in­for­má­cií, ľah­ko čí­ta­ní i vi­de­ní. Som rád, že za­tiaľ eš­te stá­le mô­žem to­mu­to cie­ľu po­môcť, aj keď si pri­tom mu­sím dr­žať vek 25 ro­kov s 25-roč­nou praxou.

Prí­jem­né čí­ta­nie sep­tem­bro­vé­ho vy­da­nia ma­ga­zí­nu PC RE­VUE pra­je

On­drej Mac­ko


Zdroj: PCR 9/2012



Ohodnoťte článok:
   
 

Ondrej Macko

Som šéfredaktorom PC REVUE od roku 2005. Ako novinár pracujem od roku 1990, aktuálne sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a videoreportáží.


telefon: 02/4342 0956
email: omacko@pcrevue.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: Čo je doma, to sa počíta...
Uf, toto bola riadna výstava CES, plná nových produktov, služieb, rôznych stretnutí a nakrúcaní. Až teraz som si vlastne uvedomil, že na Slovensku som na sviatok Troch kráľov nebol už posledných 9 rokov.  .. viac »
04.02.2015
 
BLOGY: Robte veci so srdcom
Je po dovolenkách a máme tu september. Verím, že ste si dobre oddýchli, ako sa to počas týchto prázdnin podarilo mne... viac »
18.09.2014
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter