BLOGY: Počítačové hry ako trenažér života II. – návod na prežitie :-)

Čas­to mám po­cit, že ži­vot je len do­ko­na­lá po­čí­ta­čo­vá hra s „vy­ma­ka­nou" gra­fi­kou, spät­nou väz­bou a ďal­ší­mi ne­vi­di­teľ­ný­mi tech­no­ló­gia­mi v po­za­dí, kto­ré nám do­dá­va­jú po­cit ab­so­lút­ne pres­ved­či­vej realis­tic­kos­ti. Ale je to stá­le len hra a je len na nás, či si ju bu­de­me uží­vať ale­bo sa trá­piť, prí­pad­ne nu­diť.

Vždy, keď za­čí­nam hrať ne­ja­kú no­vú ga­me­su (a pla­tí to aj pri roz­ba­ľo­va­ní no­vej elek­tro­ni­ky či skla­dač­ky z IKEA), po­dob­ne ako asi väč­ši­na mu­žov za­sad­ne ne­čí­tam ná­vo­dy :-). Z ne­ja­kej muž­skej már­no­my­seľ­nos­ti si ve­rím, že to zvlád­nem aj bez ma­nuá­lu - a čas­to to nao­zaj vy­chá­dza. Čím je však hra zlo­ži­tej­šia, tým je aj väč­šia prav­de­po­dob­nosť prob­lé­mov a neús­pe­chov, resp. kriv­ka uče­nia sa je pod­stat­ne dlh­šia. S po­ko­rou po­tom priz­ná­vam, že som si mo­hol ušet­riť ner­vy, čas aj ener­giu a mr­knúť naj­prv ten ná­vod.

Po­nú­kam te­da zo­pár hin­tov, ti­pov a cheatov, kto­ré sa vám pri hra­ní tej va­šej veľ­kej hry mož­no nie­ke­dy zí­du. Niek­to­ré som vy­skú­šal na vlas­tnej ko­ži, iné sú od­po­zo­ro­va­né. Či ich nie­ke­dy pou­ži­je­te, je len a len va­še osob­né roz­hod­nu­tie. Ne­mu­sí­te sa ni­mi ria­diť, kaž­dý má­me svo­ju vlas­tnú ces­tu, ja však viem, že som sa v mi­nu­los­ti mo­hol vy­hnúť mno­hým nie veľ­mi prí­jem­ným si­tuáciám, ke­by som o nich už vte­dy ve­del. Skús­te si te­raz pred­sta­viť, či vám nas­le­du­jú­ce si­tuácie nie­čo pri­po­mí­na­jú.

V niek­to­rých štá­diách hry sa čas­to stá­va, že bo­jov­ník za­blú­di do džung­le, a čím viac sa sna­ží nap­re­do­vať, tým viac krí­kov, lián a po­pí­na­vých ras­tlín sa vy­ná­ra zo všet­kých strán, ob­mo­tá­va­jú sa oko­lo ne­ho ako ži­vé a stá­le viac brz­dia je­ho pos­tup. On sa pre­die­ra, se­ká ma­če­tou krí­žom-krá­žom, ale di­vo­ká ve­ge­tá­cia oko­lo ne­ho hus­tne stá­le viac. Ako­by jej svo­jou sna­hou a ur­put­nos­ťou do­dá­val ďal­šiu ener­giu a ži­vi­ny. V jed­nom mo­men­te však pres­ta­ne bo­jo­vať, ze­le­ná di­vo­či­na sa zra­zu me­ní na si­vú, chrad­ne, vy­su­šu­je sa a bez­vlád­ne pa­dá k ze­mi. On po­tom po­koj­ne a bez bo­ja pos­tu­pu­je do ďal­šie­ho le­ve­lu.

Zr­kad­lo­vé blu­dis­ko je veľ­mi zá­ker­ná zó­na. Prin­cez­ná je ob­klo­pe­ná množ­stvom pre­fí­ka­ne up­ra­ve­ných zr­ka­diel. Jed­no jej uka­zu­je, že má príl­iš chu­dé no­hy, veľ­ký za­dok ale­bo od­stá­va­jú­ce uši, ho­ci hla­sy oko­lo ju ubez­pe­ču­jú, že je nád­her­ná a do­ko­na­lá. Ona však ve­rí to­mu, čo vi­dí, veď to je „prav­da", trá­pi sa a v ne­ko­neč­nom cyk­le strie­da­vo chud­ne a pri­be­rá, po­dlie­ha po­ku­še­niam a nás­led­ne vý­čit­kám a dep­re­siám. Ko­lo­toč sa opa­ku­je stá­le do­ko­la. V jed­nom mo­men­te sa však sta­ne zá­zrak, prin­cez­ná pre­cit­ne, náj­de svo­ju vnú­tor­nú si­lu, zdvih­ne ka­meň a po­roz­bí­ja všet­ky zr­kad­lá oko­lo se­ba. Pri­chá­dza princ a ona v je­ho žia­ri­vých očiach vi­dí, že je nao­zaj krás­na a do­ko­na­lá.

Na inom le­ve­li za­se pre­chá­dza hlav­ný hr­di­na oko­lo zvláš­tnej dvo­ji­ce v mas­kách. Sto­ja op­ro­ti se­be ako dva ko­hú­ty a strie­da­vo na se­ba kri­čia, a čím via­cej kri­čí ten je­den, tým viac kri­čí aj ten dru­hý. Hád­ka sa stup­ňu­je, hnev a zlosť sr­ší z očí jed­né­ho aj dru­hé­ho ako čer­ve­ný pla­meň, z úst im vy­stre­ku­jú je­do­va­té sli­ny slov, kto­ré chcú zra­niť to­ho dru­hé­ho „sú­pe­ra". Hlav­ný hr­di­na, ako ná­hod­ný sve­dok, to už ne­vydr­ží a pris­tú­pi k jed­né­mu z dvo­ji­ce. Nie­čo mu po­šep­ne do ucha a ob­jí­me ho. Ten sa za­ra­zí, sklo­pí hla­vu, po­dí­de k svoj­mu „sú­pe­ro­vi" a ta­kis­to ho ob­jí­me. Oba­ja si po­tom da­jú do­le mas­ky, po­boz­ka­jú sa a od­chá­dza­jú preč, dr­žiac sa za ru­ky.

Hlav­ný hr­di­na pok­ra­ču­je ďa­lej a dos­tá­va sa do rôz­nych zdan­li­vo bež­ných, ho­ci mier­ne kon­flik­tných si­tuá­cií z nor­mál­ne­ho sve­ta ľu­dí. Kaž­dá si­tuácia sa mu nás­led­ne pre­mie­ta dvak­rát. Pr­výk­rát tak, ako ju za­žil on, a dru­hýk­rát tak, ako ju vi­del je­ho spo­loč­ník. Pr­výk­rát vi­dí sa­mé­ho se­ba, ako vy­púš­ťa pneu­ma­ti­ky ne­ši­kov­ne za­par­ko­va­né­ho au­ta, ako kri­čí na čaš­níč­ku v reš­tau­rá­cii pre ne­do­pe­če­ný steak, ako sa do­ma roz­ču­ľu­je nad neup­ra­ta­nou ku­chy­ňou atď. A nás­led­ne vi­dí tú is­tú si­tuáciu tak, ako ju za­zna­me­na­la tá dru­há ka­me­ra: vi­dí, ako sa z ne­ši­kov­ne za­par­ko­va­né­ho au­ta hor­ko-ťaž­ko sú­ka sta­ruč­ká pa­ni s ne­ja­kým zdra­vot­ným pos­tih­nu­tím. Ako ne­vin­ná neš­ťas­tná čaš­níč­ka pla­če v ku­chy­ni. Ako je­ho dra­há po­lo­vič­ka be­há po ob­cho­doch, aby zoh­na­la je­ho ob­ľú­be­né piv­ko, a pre­to eš­te nes­tih­la up­ra­tať. Hlav­ný hr­di­na cí­ti veľ­kú han­bu a dá­va si pred­sav­za­tie, že už ne­bu­de ro­biť pred­čas­né zá­ve­ry a bu­de sa sna­žiť vní­mať ve­ci aj oča­mi dru­hých.

Na ďal­šej úrov­ni hry sa hlav­ný hr­di­na dos­tá­va na ráz­ces­tie. Na ta­buľ­ke vľa­vo sú hes­lá ako zod­po­ved­nosť, príl­eži­tosť, od­hod­la­nie, si­la, od­va­ha, sní­va­nie, prá­ca, od­me­na, dis­cip­lí­na, vý­sled­ky atď. A na dru­hej po­ho­dlie, ná­ho­da, pre­káž­ky, prob­lé­my, zá­visť, strach, pe­nia­ze, oba­vy, vý­ho­vor­ky, kri­ti­ka, vý­pla­ta, ne­záu­jem a pod. Stred­ná ces­ta, kde by sa da­li vy­brať tie naj­lep­šie hes­lá z jed­nej aj dru­hej ces­ty, tam nie je a hlav­ný hr­di­na sa ne­vie roz­hod­núť, kto­rou ces­tou ísť. Za­vrie oči, roz­pa­ží ru­ky a na kaž­dú z nich po­my­sel­ne po­lo­ží hes­lá z prís­luš­nej stra­ny. Po­no­rí sa do svoj­ho vnút­ra a po­zo­ru­je, kto­rá ru­ka pre­vá­ži. To roz­hod­ne a nás­led­ne sa vy­be­rá prís­luš­nou ces­tou. Vnú­tor­ný hlas mu ho­vo­rí, že je lep­šie ísť ho­ci ťaž­šou ces­tou, kto­rá ve­die k vý­sled­kom, ako mať po­ho­dlie, ale mo­tať sa v sle­pej ulič­ke.

Ta­kých­to her­ných si­tuá­cií exis­tu­je ne­ko­neč­ne ve­ľa, veď ich všet­ci za­ží­va­me kaž­dý deň, dô­le­ži­té je uve­do­miť si, že to všet­ko je len hra, kto­rú sa mu­sí­me nau­čiť hrať pod­ľa pra­vi­diel. Ak sa ich nau­čí­me, zvlád­ne­me to a bu­de­me kaž­dý v tej svo­jej hre majstrom nad majstrov. Bu­de­me si ju uží­vať a bu­dú nás ča­kať len sa­mé zá­zra­ky. Veď v po­čí­ta­čo­vej hre nie je nič ne­mož­né... :-)

Zdroj: PCR 3/2014



Ohodnoťte článok:
   
 

Martin Drobný

Zaujímam sa o moderné technológie, dobre spravovanú spoločnosť a harmonický život. Od roku 1993 som pôsobil 12 rokov ako šéfredaktor PC REVUE, teraz mám na starosti INFOWARE a ITnews.sk.


telefon: 02/4342 0956
email: mdrobny@dvnet.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: IoT – Pripravte sa na príchod tsunami
Zdalo by sa, že technologický vývoj zariadení pre bežných spotrebiteľov kráča svojím pomalým, marketingovo dobre vypočítaným krokom a nič prevratné sa nechystá... viac »
07.07.2015
 
BLOGY: Z redakčnej kuchyne
Od februárového reštartu PCR prešlo pár mesiacov, čo nám dáva vhodnú príležitosť na aktuálny „odpočet" toho, čo sa nám podarilo, čo nás ešte čaká a čo nové pripravujeme... viac »
07.05.2015
 
BLOGY: Homo sapiens bionic
Ľudské telo, s ktorým sa narodíme na tento svet, je samo osebe jeden veľký zázrak a ukážka stvorenia dokonalého biologického organizmu... viac »
20.04.2015
 
BLOGY: Umelá inteligencia – hra so zápalkami
Prednedávnom som mal s kamarátom vášnivú debatu na tému, či môže umelá inteligencia (UI) prekonať tú ľudskú a či sa môže niekedy vymaniť spod našej kontroly... viac »
19.02.2015
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter