BLOGY: Skutočná virtuálna realita

Mi­nu­le som na za­stáv­ke auto­bu­su za­hlia­dol par­tiu mlá­dež­ní­kov, ako stá­li spo­lu v hlú­či­ku, ale ne­roz­prá­va­li sa, kaž­dý po­ze­ral do svoj­ho smar­tfó­nu a naj­skôr asi če­to­val. Mož­no aj s nie­kým op­ro­ti z hlú­či­ka... Nie je to nič vý­ni­moč­né, smar­tfó­ny zme­ni­li náš spô­sob ži­vo­ta. Pr­vá vec, kto­rú rá­no be­rie­me do rúk po vy­te­pe­re­ní sa z pos­te­le, je te­le­fón. Kon­tro­lu­je­me mai­ly a od­ka­zy, kto­ré priš­li cez noc. A je to aj pos­led­ná vec, kto­rú od­kla­dá­me pred spa­ním. Tro­chu zvláš­tne nie? Kde zos­tal čas na up­ra­ta­nie si my­šlie­nok, re­ka­pi­tu­lá­ciu, vy­čis­te­nie hla­vy, po­ďa­ko­va­nie za pre­ži­tý deň. Kde zos­tal čas na hra­nie, sní­va­nie a fan­ta­zí­ro­va­nie?

Je to no­vý fe­no­mén sú­čas­nos­ti a ve­ľa na tom asi nez­me­ní­me, mu­sí­me sa s tým nau­čiť in­di­vi­duál­ne žiť a dať po­zor, aby nás to ne­pohl­ti­lo. Mlá­dež­ní­ko­vi eš­te mô­že­te po­ve­dať, nech „nebl­bne" stá­le s tým te­le­fó­nom, a ob­me­dziť či re­gu­lo­vať mu trá­ve­nie ča­su na ne­te a če­te (ne­viem si stá­le zvyk­núť na fo­ne­tic­ké pre­pi­so­va­nie a ohý­ba­nie ter­mí­nu chat...). „Dos­pe­lák" si no­se­nie prá­ce nie­len do­mov, ale dos­lo­va vša­de zdô­vod­ní nut­nos­ťou stih­núť ter­mí­ny, vy­ba­viť ur­gen­tné mai­ly a spl­niť čís­la v biz­ni­se - 24 ho­dín den­ne, 7 dní v týž­dni, v prá­ci, do­ma, na do­vo­len­ke, v aute, vo vý­ťa­hu, v ne­moc­ni­ci, na vý­le­te v prí­ro­de, jed­no­du­cho vša­de . A po­ve­dať mu nie­čo k to­mu je dosť zlo­ži­té, aj keď ide o je­ho vlas­tné zá­uj­my. Je pred­sa dos­pe­lý a vie, čo je správ­ne, vhod­né, zdra­vé. Či nie?

Asi by ne­bol prob­lém uro­biť ak­tuál­nu ver­ziu ne­ti­ke­ty napr. o tom, že nie je vhod­né pou­ží­vať smar­tfón pri jed­le, na náv­šte­ve ale­bo pri roz­ho­vo­re s nie­kým iným. Len je otáz­ne, či by sa tým niek­to ria­dil. Je to sí­ce osob­ná vec kaž­dé­ho z nás, tre­ba však brať oh­ľad aj na os­tat­ných, ale aj na se­ba. Ak nie, sta­nú sa z nás bez­oh­ľad­ní, se­bec­kí, do se­ba za­hľa­de­ní a nez­ne­si­teľ­ní egois­ti ži­jú­ci vo svo­jom vir­tuál­nom sve­te. Prav­du­po­ve­diac, ne­viem od­had­núť, aké zme­ny cha­rak­te­ru a osob­nos­ti nám mô­že pri­niesť sú­čas­ný zme­ne­ný ži­vot­ný št­ýl. Viem, že bu­dú, a asi nie iba po­zi­tív­ne. A čo eš­te viac vzbu­dzu­je oba­vy, je bu­dú­ci mož­ný vý­voj.

Pred­stav­me si čis­to teo­re­tic­ky, že pok­rok v ro­bo­ti­ke bu­de ta­ký dra­ma­tic­ký, že v blíz­kej bu­dúc­nos­ti nám pri­ne­sie úpl­ne do­ko­na­lých an­droi­dov. Ni­ja­kým spô­so­bom ne­bu­de na nich zis­ti­teľ­né, že sú ume­lo vy­ro­be­ní, ko­ža bu­de mäk­ká a tep­lá ako ľud­ská, mi­mi­ka, poh­ľad očí, ges­ti­ku­lá­cia, všet­ko bu­de pri­ro­dze­né, nič stro­jo­vé. A eš­te bu­dú aj dob­re vy­ze­rať - mu­ži muž­ne a že­ny prí­ťaž­li­vo žen­sky. Aj zo „sof­tvé­ro­vej" strán­ky bu­dú nao­zaj do­ko­na­lí: zá­bav­ní, za­ují­ma­ví, ši­kov­ní, sta­ros­tli­ví, vždy mi­lí a s dob­rou ná­la­dou. Ok­rem to­ho bu­dú pos­luš­ní a bu­dú zvlá­dať akú­koľ­vek prá­cu či pro­fe­siu. Bu­de­me si ich ku­po­vať ako do­ko­na­lých ka­ma­rá­tov, per­fek­tných sú­ro­den­cov či úžas­ných ži­vot­ných par­tne­rov. Ne­bu­dú mať nik­dy „bl­bú" ná­la­du, ne­bu­dú žiarliť, kla­mať, ne­bu­dú proti­vní , ne­bu­dú sa há­dať, hne­vať sa. Ne­bu­dú vám vy­čí­tať, že ste si po se­be neod­lo­ži­li zo sto­la, že ste v kú­peľ­ni po se­be ne­cha­li spúšť ale­bo za­bud­li kú­piť va­to­vé ty­čin­ky do uší. Uro­bia všet­ko, čo bu­de tre­ba, up­ra­cú byt, na­va­ria, vy­že­hlia, ope­rú, vy­ma­ľu­jú, na­kú­pia, uro­bia do­má­ce úlo­hy atď.

Po­vie­te si, to je su­per, nech tá do­ba už čím skôr prí­de, aby sme si za­ča­li spo­riť. Ur­či­te by to bol veľ­mi po­hodl­ný, jed­no­du­chý a prí­jem­ný ži­vot. Prí­de­te do­mov, par­tner sa na vás us­mie­va, všet­ko je uro­be­né, nič net­re­ba rie­šiť. Žiad­ne sta­ros­ti, žiad­ne vý­čit­ky, žiad­ne kon­fron­tá­cie. Na ne­ja­ký čas by to bol asi cel­kom fajn, ale nes­kôr by to bol ste­reo­typ, práz­dno­ta a nu­da. Je mož­né, že čas­ti po­pu­lá­cie sta­čí mať po­hodl­ný ži­vot a ne­pot­re­bu­jú rea­go­vať na vý­zvy, kto­ré pri­ná­ša ži­vot, ne­ma­jú zá­ujem na se­be pra­co­vať, ne­ma­jú am­bí­cie, cie­le, plá­ny. Sta­čí im mať prí­jem­né, po­koj­né a ni­čím ne­ru­še­né trá­ve­nie ži­vo­ta. Otáz­ka je, či to je eš­te ži­vot ale­bo len pre­ží­va­nie. Neod­su­dzu­jem, len kon­šta­tu­jem.

Sku­toč­ný ži­vot je spo­je­ný s neus­tá­lym vý­vo­jom, ras­tom a zdo­ko­na­ľo­va­ním sa. Opak je stag­ná­cia a de­ge­ne­rá­cia, čo je predz­vesť úpad­ku. Ži­vot nie je sta­tic­ký, ne­men­ný stav, nao­pak, stá­le sa me­ní, veď sa aj ho­vo­rí, že ži­vot je zme­na. V prá­ci, v ško­le či do­ma sme stá­le kon­fron­to­va­ní s par­tner­mi a vzťah­mi, kto­ré nás nú­tia rea­go­vať, hľa­dať vý­cho­dis­ká, rie­še­nia, nú­tia nás adap­to­vať sa na no­vé si­tuácie. Po­kiaľ sme si to­ho dos­ta­toč­ne ve­do­mí, ne­be­rie­me tie­to kon­fron­tá­cie ako ťaž­ký osud či ži­vot­ný údel, ale ako vý­zvu a príl­eži­tosť na osob­ný rast. Po­kiaľ nech­ce­me na se­be pra­co­vať, be­rie­me na se­ba ri­zi­ko, že sa z nás sta­ne proti­vný, se­bec­ký, nez­ne­si­teľ­ný a ego­cen­tric­ký aso­ciál, s kto­rým do­ká­že vy­dr­žať len je­ho ume­lý ka­moš, kú­pe­ný v ob­cho­de.


Priz­nám sa, že fakt ne­viem od­had­núť, aké dôs­led­ky mô­že na nás mať dra­ma­tic­ký tech­no­lo­gic­ký vý­voj, kto­rý stá­le viac ov­plyv­ňu­je aj náš osob­ný ži­vot 24 ho­dín den­ne. Sme te­raz len na za­čiat­ku nie­čo­ho, čo mô­že ča­som v znač­nej mie­re zme­niť jed­not­liv­cov aj ce­lú spo­loč­nosť. Nie je dob­ré, ke­by sa ma­li roz­pa­dať ka­ma­rát­stva, vzťa­hy či ro­di­ny len pre­to, že je jed­no­duch­šie a ľah­šie vy­hnúť sa rie­še­niu zlo­ži­tej si­tuácie tým, že „prob­lé­mo­vé­ho" ka­ma­rá­ta, sú­ro­den­ca či ži­vot­né­ho par­tne­ra vy­me­ní­me za ne­kon­flik­tné­ho, do­ko­na­lé­ho, ale ume­lé­ho fe­šá­ka. Ne­viem, či by sa mi pá­či­la bu­dúc­nosť, kde všet­ci bu­de­me žiť kaž­dý vo vlas­tnej vir­tuál­nej reali­te a de­ti sa bu­dú ro­diť zo skú­ma­viek. Vám by sa to pá­či­lo?

Zdroj: PCR 4/2013



Ohodnoťte článok:
   
 

Martin Drobný

Zaujímam sa o moderné technológie, dobre spravovanú spoločnosť a harmonický život. Od roku 1993 som pôsobil 12 rokov ako šéfredaktor PC REVUE, teraz mám na starosti INFOWARE a ITnews.sk.


telefon: 02/4342 0956
email: mdrobny@dvnet.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: IoT – Pripravte sa na príchod tsunami
Zdalo by sa, že technologický vývoj zariadení pre bežných spotrebiteľov kráča svojím pomalým, marketingovo dobre vypočítaným krokom a nič prevratné sa nechystá... viac »
07.07.2015
 
BLOGY: Z redakčnej kuchyne
Od februárového reštartu PCR prešlo pár mesiacov, čo nám dáva vhodnú príležitosť na aktuálny „odpočet" toho, čo sa nám podarilo, čo nás ešte čaká a čo nové pripravujeme... viac »
07.05.2015
 
BLOGY: Homo sapiens bionic
Ľudské telo, s ktorým sa narodíme na tento svet, je samo osebe jeden veľký zázrak a ukážka stvorenia dokonalého biologického organizmu... viac »
20.04.2015
 
BLOGY: Umelá inteligencia – hra so zápalkami
Prednedávnom som mal s kamarátom vášnivú debatu na tému, či môže umelá inteligencia (UI) prekonať tú ľudskú a či sa môže niekedy vymaniť spod našej kontroly... viac »
19.02.2015
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter