BLOGY: O realite životného komfortu

Priz­nám sa, že ne­mám dob­rý po­cit, keď po­čú­vam o štraj­ko­vých vl­nách pre­bie­ha­jú­cich Euró­pou, ak niek­to­rá z vlád na­be­rie od­va­hu a oh­lá­si re­for­mné reš­trik­čné opat­re­nia. Na jed­nej stra­ne viem po­cho­piť nec­huť a od­por pro­ti zme­nám ži­vot­né­ho kom­for­tu. Na dru­hej stra­ne ne­ro­zu­miem, čo vy­riešia štraj­ky a po­ulič­né de­monštrá­cie. Ak sa vlá­da zľak­ne, us­tú­pi a re­for­mu pre­hod­no­tí či od­lo­ží, tým sa prob­lém neodstrá­ni, iba sa je­ho rie­še­nie od­lo­ží na nes­kôr, pri­čom prob­lé­my sa eš­te viac prehĺbia. Úva­hy ty­pu „ja sa chcem mať dob­re te­raz, a čo bu­de za­jtra, ma ne­zau­jí­ma“ sú blíz­ke skôr roz­mýš­ľa­niu ma­lé­ho di­eťa­ťa. Pri­po­mí­na mi to si­tuáciu v ob­cho­de, keď po­to­mok pý­ta od ro­di­ča ne­ja­kú drah­šiu hrač­ku, ale ten má iba pár eur vo vrec­ku a vie, že si to ne­mô­žu do­vo­liť ten­to ani ďal­ší me­siac. Čo má uro­biť? Za­dl­žiť sa, zob­rať si pô­žič­ku a po­dľah­núť na­lie­ha­niu svo­jej ra­to­les­ti ale­bo vy­svet­liť mu si­tuáciu a hľa­dať rie­še­nie, ako ušet­riť na inom mies­te do­má­ce­ho roz­poč­tu a sú­čas­ne náj­sť spô­sob, ako si pri­vy­ro­biť viac?

To is­té pla­tí aj v prí­pa­de ob­ča­nov a štá­tu, ta­kis­to dis­po­nu­je­me spo­loč­ným „ro­din­ným“ roz­poč­tom, kto­rý je iba ta­ký veľ­ký, aký ho vy­ge­ne­ru­je­me svo­jou prá­cou. Nič viac a nič me­nej. Buď niek­de ušet­rí­me a za­čne­me ro­biť viac a efek­tív­nej­šie, ale­bo sa mu­sí­me vzdať niek­to­rých vy­mo­že­nos­tí. To is­té pla­tí aj v prí­pa­de fi­riem, kto­ré mô­žu dví­hať pla­ty, dá­vať od­me­ny, prís­pev­ky či rôz­ne bo­nu­sy za­mes­tnan­com len vte­dy, keď na to ma­jú. A bu­dú mať na to vte­dy, keď za­mes­tnan­ci bu­dú k svo­jej prá­ci pris­tu­po­vať zod­po­ved­ne a krea­tív­ne. Bu­dú efek­tív­ne vy­uží­vať pra­cov­ný čas a ak­tív­ne hľa­dať no­vé príl­eži­tos­ti, pri­ná­šať no­vé ná­pa­dy. Bu­dú hľa­dať ces­ty, ako ro­zum­ne vy­uží­vať fi­rem­né zdro­je, a spô­so­by, ako zní­žiť nák­la­dy a zvý­šiť vý­no­sy. Ak ve­de­nie ne­ria­di fir­mu dob­re, tre­ba ho na to upo­zor­niť. Ak to ne­po­má­ha, tre­ba ho vy­me­niť, napr. v prí­pa­de za­mes­tna­nec­kých a. s. Ale­bo zme­niť za­mes­tná­va­te­ľa. V prí­pa­de parla­men­tnej de­mok­ra­cie exis­tu­jú aj nás­tro­je, ako vy­me­niť zlú vlá­du, ho­ci ob­ča­nia si rôz­ne vy­svet­ľu­jú otáz­ku, kto­rá vlá­da je „zlá“. Či tá, kto­rá chce byť u ob­ča­nov ob­ľú­be­ná, všet­ko po­roz­dá­va a neú­mer­ne za­dl­ží štát (te­da nás), ale­bo tá, kto­rá je roz­váž­nej­šia a aj s ri­zi­kom neob­ľú­be­nos­ti u ob­ča­nov sa pus­tí do re­for­my a ra­cio­na­li­zač­ných opat­re­ní. Všet­ko sa však za­čí­na a kon­čí u jed­not­liv­ca, fir­ma aj štát sú ta­ké zdra­vé, ro­zum­né a sil­né, aký je zdra­vý, ro­zum­ný a sil­ný kaž­dý je­den z nás. A vý­sle­dok je len náš su­már­ny ob­raz. Tak­že za­čať tre­ba od se­ba.

Všet­ky tri prík­la­dy (ro­di­na, fir­ma, štát) sú spo­loč­né v tom, že ide o re­la­tív­ne uzav­re­té sús­ta­vy, kto­ré ma­jú svo­je vstu­py a vý­stu­py (ma­te­riál, in­for­má­cie, nák­la­dy, prá­ca, pro­dukt, služ­ba, od­me­ny...), a tre­ba náj­sť op­ti­mál­ny spô­sob ich vy­uží­va­nia, zhod­no­co­va­nia a pre­roz­de­ľo­va­nia. Ak sa to da­rí, je to fajn, ak nie, tre­ba nie­čo zme­niť, ale za­čať tre­ba nao­zaj od se­ba. Ak sa to ne­po­da­rí, pric­hád­za­jú neob­ľú­be­né ul­ti­ma­tív­ne rie­še­nia...

Vy­ná­ra­jú sa mi iba dva od­ľah­če­né roz­die­ly med­zi prík­la­dom ro­di­ny, fir­my a štá­tu. V prí­pa­de ro­di­ny exis­tu­je je­di­ná mož­nosť zís­ka­nia bez­prác­ne­ho ži­vot­né­ho kom­for­tu, a to ces­tou neo­ča­ká­va­né­ho de­dič­stva po vzdia­le­nom strý­ko­vi z Ame­ri­ky ☺. No to­to v prí­pa­de fir­my ale­bo štá­tu asi neh­ro­zí... Na dru­hej stra­ne však mô­že­te zme­niť fir­mu a do­kon­ca aj štát­ne ob­čian­stvo, čo za­se v prí­pa­de ro­di­ny nie je mož­né, le­da­že by ste pres­ved­či­li Bi­lla Ga­te­sa o ce­los­po­lo­čen­skej dô­le­ži­tos­ti va­šej osob­nej adop­cie ☺.

Všet­ci sme účas­tní­ci pre­bie­ha­jú­cej krí­zy, kto­rá je len vr­cho­lom ľa­dov­ca ne­rie­še­ných prob­lé­mov. Už sa chva­la­bo­hu ob­ja­vu­jú pr­vé príz­na­ky oži­ve­nia, ale prí­či­ny krí­zy sú ove­ľa hlb­šie a ich od­strá­ne­nie po­tr­vá dlh­šie. Ako nee­ko­nóm by som pri­po­me­nul tri hlav­né prí­či­ny, ako to vi­dím ja: Náš ži­vot­ný kom­fort je po­sta­ve­ný nad reál­ne po­me­ry to­ho, čo si mô­že­me do­vo­liť. Sú­čas­ná spo­loč­nosť je za­lo­že­ná na príl­iš­nej spot­re­be, po­dpo­ro­va­nej jej ne­ro­zum­ným úve­ro­va­ním. A ta­kis­to to, že zvir­tua­li­zo­va­ný fi­nanč­ný sek­tor je od­tr­hnu­tý od reál­nej eko­no­mi­ky.

Sú­čas­ný ži­vot­ný kom­fort Euró­pa­nov je pri rov­na­kej pro­duk­ti­vi­te prá­ce dl­ho­do­bo neudr­ža­teľ­ný. Buď sa us­krom­ní­me, ale­bo za­čne­me efek­tív­nej­šie a viac pro­du­ko­vať. Prav­de­po­dob­nej­šie sa však oba sce­ná­re bu­dú mu­sieť us­ku­toč­niť sú­čas­ne. Kon­ku­ren­cia z Ázie (Čí­na, In­dia) a Juž­nej Ame­ri­ky je príl­iš veľ­ká. Glo­ba­li­zá­cia pri­nies­la aj ten­to mo­ment pria­mej kon­ku­ren­cie, veľ­ké roz­die­ly v ži­vot­nom kom­for­te a pro­duk­ti­vi­te prá­ce sa bu­dú mu­sieť vy­rov­nať. De­monštrá­cie pro­ti nes­kor­šie­mu od­cho­du do dôc­hod­ku mi v tom­to po­hľa­de pri­pa­da­jú ako od­tr­hnu­té od reali­ty. Ne­dá sa do­ne­ko­neč­na spo­lie­hať na pô­žič­ky a raz ich niek­to bu­de mu­sieť za­pla­tiť. A to pla­tí v rám­ci ro­di­ny, fir­my či štá­tu, je­di­ný roz­diel je vo veľ­kos­ti. Ne­po­ži­čia­vaj­me si, ak vie­me, že bu­de­me mať prob­lém to nes­kôr spla­tiť.

Té­ma vir­tua­li­zá­cie fi­nan­čné­ho sek­to­ra je troc­hu zlo­ži­tej­šia, ale je blíz­ka v tom, že od­tr­hnu­tie od reál­nej eko­no­mi­ky spô­so­bi­lo je­ho ne­kon­tro­lo­va­ný vý­voj a nás­led­né dra­ma­tic­ké prob­lé­my. Sum­ma sum­ma­rum: Náv­rat do reali­ty asi ne­bu­de cel­kom prí­jem­ný a bez­bo­lest­ný, ale vždy to je lep­šie ako ne­ča­ka­ný pád z veľ­kej vý­šky. Je pre­to lep­šie dr­žať sa zdra­vé­ho sed­liac­ke­ho ro­zu­mu a po­ze­rať sa na svet triez­vo a realis­tic­ky. To nám však neb­rá­ni dá­vať si veľ­ké cie­le a pra­co­vať na se­be! A sem-tam si „na taj­nia­ka“ mô­že­me z nos­tal­gie as­poň na chví­ľu na­sa­diť ru­žo­vé oku­liare... ☺

Zdroj: PC REVUE 2/2011



Ohodnoťte článok:
   
 

Martin Drobný

Zaujímam sa o moderné technológie, dobre spravovanú spoločnosť a harmonický život. Od roku 1993 som pôsobil 12 rokov ako šéfredaktor PC REVUE, teraz mám na starosti INFOWARE a ITnews.sk.


telefon: 02/4342 0956
email: mdrobny@dvnet.sk
 

Najnovšie články na blogu

BLOGY: IoT – Pripravte sa na príchod tsunami
Zdalo by sa, že technologický vývoj zariadení pre bežných spotrebiteľov kráča svojím pomalým, marketingovo dobre vypočítaným krokom a nič prevratné sa nechystá... viac »
07.07.2015
 
BLOGY: Z redakčnej kuchyne
Od februárového reštartu PCR prešlo pár mesiacov, čo nám dáva vhodnú príležitosť na aktuálny „odpočet" toho, čo sa nám podarilo, čo nás ešte čaká a čo nové pripravujeme... viac »
07.05.2015
 
BLOGY: Homo sapiens bionic
Ľudské telo, s ktorým sa narodíme na tento svet, je samo osebe jeden veľký zázrak a ukážka stvorenia dokonalého biologického organizmu... viac »
20.04.2015
 
BLOGY: Umelá inteligencia – hra so zápalkami
Prednedávnom som mal s kamarátom vášnivú debatu na tému, či môže umelá inteligencia (UI) prekonať tú ľudskú a či sa môže niekedy vymaniť spod našej kontroly... viac »
19.02.2015
 
 
 
  Zdieľaj cez Facebook Zdieľaj cez Google+ Zdieľaj cez Twitter Zdieľaj cez LinkedIn Správy z RSS Správy na smartfóne Správy cez newsletter